Vojnu v Kosove nemožno zaradiť do nejakého časového obdobia. Rozbroje o toto územie sa konajú už od nepamäti a pokračujú až do dnes. V súčasnosti sa Kosovo snaží dostať do Európskej únie, vybudovať si dobré vzťahy so susednými krajinami a nastoliť poriadok v krajine.
Všetko začalo v 6. storočí, kedy na toto územie prišli Slovania a pomaly vytlačili pôvodných obyvateľov. Územie Kosova patrilo pod nadvládu Osmanskej ríše až do 1. balkánskej vojny, po ktorej sa ich zmocnili Srbi a stali sa súčasťou Srbska. Začiatkom prvej svetovej vojny sa obyvatelia Srbska sťahovali cez Kosovo, Albánsko až do Grécka, medzi krajinami panovali spojenecké vzťahy. Po skončení vojny v roku 1918 sa Kosovo stalo súčasťou Juhoslávie, do ktorej neskôr spadali štáty - Srbsko, Kosovo, Čierna hora, Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Macedónsko a Chorvátsko. A tu začali prvé konflikty Juhoslávie s Albánskom.
Etnická čistka v Kosove začala od 1939 a trvala do roku 1944, kedy bolo zabitých 10 000 Srbov a svoje domovy muselo opustiť ďalších 70 000 rodín. Toto krviprelievanie pokračovalo aj po roku 1945, kedy sa Kosovo stalo autonómne. Bývalý Juhoslovanský prezident Josip Broz Tito bral pôdu srbským roľníkom a dával ju albánskym prisťahovalcom, ktorí sem prišli žiť po vojne. Srbský ľud, ktorí prežil, musel opustiť statky, zvieratá, všetok majetok a zo svojich domovov odchádzali s myšlienkou, že nemajú kam ísť. Zo dňa na deň sa stávalo tisícky rodín bezdomovcami.
O štyridsaťdva rokov neskôr sa Kosovo dostalo pod priamu srbskú správu, ale Titova ústava ostala neporušená. Všetky práva Albáncov zostali zachované.
Medzi rokmi 1989 až 1991 Srbsko zrušilo väčšinovú albánsku samosprávu, čo sa kosovským Albáncom nepáčilo. Rozpustený albánsky parlament ale pracoval ďalej a tajným hlasovaním (99% účastníkov) odsúhlasilo nezávislé Kosovo z vôle ľudu.
Po rozpade Juhoslávie vzniká v roku 1996 albánska ozbrojená organizácia pod názvom Kosovská oslobodzovacia armáda – UCK a spolu s ňou začína najhoršie obdobie kosovského ľudu. UCK začala vykonávať teroristické útoky na úrady, bojovať proti policajným zložkám, vykonávala etnické čistky nealbánskych obyvateľov. V roku 1997 vypukla v Kosove občianska vojna medzi UCK a srbskými jednotkami. Ale až keď americký veľvyslanec pre Balkán vyhlásil, že UCK je teroristická organizácia, prezident Slobodan Miloševič vydal rozkaz k vojenskému útoku proti tejto organizácii.
Upokojenie boju medzi týmito odporcami nedopadlo priaznivo a žiadnu zmluvu na zmierenie neprijali. Útoky pokračovali ďalej. Tisícky ľudí prišlo o domovy a utiekli z krajiny. Spojené štáty schválili použitie vojenskej pomoci NATO, ktorá 78 dní bombardovala územie Kosova, kde zomreli tisícky ľudí, vrátane civilistov. Vojaci NATO ostali v krajine, kde naďalej pokračovali etnické čistky nealbánskeho národa. Srbským obyvateľom odoberali ich pozemky, ničili im majetky alebo boli napádaní či zabití. Úrady ich sťažnosti neriešili, a tak boli skôr či neskôr z domovov vyhnaní. Srbi húfne opúšťali územie a celé dediny sa stávali Albánske. Po ich odchode Albánci často vypaľovali ich domy, aby sa majitelia nemali kam vrátiť. V dokumente „Ukradnuté Kosovo“ je ukázané ako sa polícia spolu s vojakmi NATO len prizerali tomuto okrádaniu o majetok a nijako nezasiahli. Ľudia zo strachu opúšťali svoje domovy, lebo inak by boli pozabíjaní a vrahovia by zostal nepotrestaní.
Po skončení vlády Slobodana Miloševiča, bývalého prezidenta Srbska, ktorý bol novovymenovanou vládou vydaný do Haagu za zločiny proti ľudskosti a porušenia pravidiel vedenia vojny, bol vytvorený nový plán na stabilizáciu krajiny. 17. februára 2008 bola kosovským parlamentom vyhlásená nezávislá Kosovská republika, ktorú okrem piatich krajín uznali všetky štáty Európskej únie a ďalších vyše 100 krajín sveta. Srbsko republiku odmietlo a naďalej považuje Kosovo za autonómnu oblasť Srbska.
Ale ani v súčasnosti nepokoje medzi týmito dvomi krajinami naďalej neutíchajú. Začiatkom roku 2017 vyslali z Belehradu vlak do Kosovského mesta Mitrovnica, pokresleného v národných farbách a nápisom „Kosovo je Srbsko“ v dvadsiatich jazykoch. Či to bola len provokácia na vytvorenie ďalšieho konfliktu sa môžeme len domnievať. Ale keďže medzi krajinami takéto vlakové a autobusové spojenie existuje už dlho, vytvára to priestor na pochybnosti voči tomuto gestu srbských predstaviteľov štátu. Našťastie vlak do Kosova nedorazil, pretože ho do krajiny nevpustili. Existuje domnienka, či to nebola súčasť politickej kampane bývalého prezidenta Tomislava Nikoliča, ale ako môžeme vidieť dnes, tento ťah sa mu nepodaril.
Dnes sa Srbsko spolu s Kosovom usilujú o prijatie do Európskej únie, o ktorom sa stále rokuje. Hlavnou požiadavkou EÚ je vytvorenie dobrých vzťahov medi Srbskom, Kosovom a Macedónsko. Ďalej problém je 5 členských štátov (Cyprus, Grécko, Rumunsko, Slovensko a Španielsko), ktoré doteraz neuznali Kosovo za samostatný štát. EÚ taktiež vyjadrila nespokojnosť s fungovaním orgánov v krajine, ako je hlavne súdnictvo, problémy s korupciou, susedskými vzťahmi a nedodržiavanie základných ľudských práv.
Nedá sa povedať, kto bol v konfliktoch medzi Albánskymi a nealbánskymi Kosovčanmi na vine. Každá strana má zásluhu na tom, kam až ich spor o územie zašiel. Neustálim dokazovaním nadradenosti jedného etnika a žiadnej snahy nájsť kompromis pre obe strany, sa krajina dostala do nekončiacej vojny dvoch národov. Najviac si to ale odniesli obyčajní ľudia, ktorí žili svoje každodenné životy bez myšlienky na nenávisť. Príde mi nepredstaviteľné, aby sa v 21. storočí diali vo svete podobné nenávistné spory a pritom vytvárali myšlienku hroziacej vojny.
Foto: Pinterest
