Slovo anarchia je vysvetľované ako chaos, neporiadok či zmätok a často vzbudzuje skôr negatívne pocity. Ako vlastne anarchizmus vyzerá? Ako si anarchisti predstavujú ideálnu spoločnosť? To sa dozviete v nasledujúcom článku.
Prvoradá je pre anarchistov sloboda a snaženie sa o jej dosiahnutie. To je jedným z dôvodov, prečo odmietajú štátnu autoritu a akúkoľvek vládu človeka nad človekom.
Nesúhlasia s byrokratickým systémom s centralizovanou mocou, ktorý považujú za sociálne nespravodlivý. To znamená, že si predstavujú spoločnosť bez vládnucich vrstiev. Ako by sa ale v tomto prípade vyhli už spomínanému chaosu? Anarchisti uznávajú potrebu existencie organizácie ľudí, ale len na dobrovoľnej báze. V anarchistickej spoločnosti by sa každý podieľal na jej udržaní a prinášal by niečo ostatným a mal by tiež nárok na všetko, čo by potreboval. To sa niekomu môže podobať na komunizmus. Na rozdiel od komunizmu, v anarchizme by ľudia neboli nútení pracovať. Pracovali by, pretože by chceli prispievať svojou aktivitou do fungovania spoločnosti. Najvyšším orgánom sa tak stáva verejné zhromaždenie.
V anarchistickej spoločnosti nikto nemá právo jednotlivca nútiť do niečoho, čo by nechcel, aj keby o tom rozhodla väčšina – tým sa odlišuje od demokracie. Nikto by tiež nemohol iných využívať, rozkazovať či snažiť sa aplikovať princípy novodobého otroctva. Komunizmus, nacizmus a demokracia sú totožné v tom, že motivácia pre neporušovanie zákonov je zabezpečená výkonnou a súdnou mocou. Anarchistická spoločnosť naopak odmieta dôležitosť polície a súdov.
Pre anarchistov je veľmi dôležitá myšlienka rovnosti. Vychádzajú z názoru, že ľudia by si mali byť rovní bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, sexuálnu orientáciu atď. Bojujú proti rasizmu, šovinizmu a mnohí z anarchistov sa označujú aj ako feministi. Rovnosť je pre niektorých ľudí nepredstaviteľná z toho hľadiska, že každý máme iné predpoklady, schopnosti, talent atď. Rovnosť však nemá za úlohu potlačiť charakteristické znaky jedinca, ale považuje každého za potrebného pre spoločnosť. Každý môže prispieť podľa svojich možností.
Tiež nesúhlasia s prehlbovaním ekonomických rozdielov medzi chudobnými a bohatými a vykorisťovaním. Chceli by sa prepracovať k spravodlivej organizácii ekonomiky, ktorá by uspokojovala potreby nie len bohatých, ale všetkých. Odmietajú tiež princípy konzumnej spoločnosti. Uvedomujú si, že konzumná spoločnosť je dlhodobo neudržateľná aj z ekologického hľadiska. Výroba by sa mala riadiť tak, aby sa zladil dopyt s ponukou, produkovalo by sa to, čo by bolo potrebné.
Ďalší problém pre nich predstavujú štátne hranice, ktoré považujú za umelé a tiež za produkt konfliktov medzi štátmi a z toho pramenia vojny. Zrušenie štátnych hraníc by bolo cestou k zničeniu pomyselných hraníc medzi ľuďmi. Čím menej bariér by existovalo, tým by bolo jednoduchšie spolupracovať.
Množstvo anarchistov tiež vystupuje v súlade s antiklerikalizmom. Náboženstvo väčšinou súvisí s autoritou, ktorej je nutné sa podriadiť. Okrem toho, náboženstvo tiež môže byť vnímané ako spojenec štátu, a preto sú anarchisti benevolentnejší k náboženstvám ako taoizmus a budhizmus, pretože vyzdvihujú individuálny prístup k viere.
Tým, že sa z anarchizmu vyčlenilo množstvo prúdov, nie všetci anarchisti sa zhodnú na tom, ako by v konečnom dôsledku spoločnosť mala fungovať. Život v anarchistickej spoločnosti si vyžaduje určitú dávku vyspelosti a kultúrnosti. Množstvo ľudí si nedokáže predstaviť život v anarchizme a dokonca aj niektorí anarchisti ju považujú za utópiu. V súčasnej dobe sa objavuje myšlienka žiť anarchizmus ako životný štýl – uprednostniť subkultúru pred politickou aktivitou. Je to hlavne z toho dôvodu, že anarchizmus nemá až také veľké množstvo prívržencov, ktorí by dokázali uskutočniť prevrat. Otázkou tiež zostáva, či ľudia vôbec niekedy budú schopní existovať v anarchistickom type spoločenstva.
Foto: anarchism.net
