Nákup v obchode, sledovanie médií či obyčajné zamestnanie. Pri všetkých týchto činnostiach sa nepočujúci každý deň trápia. Pre ľudí s funkčným sluchom je iba ťažko predstaviteľné, s akými banálnymi činnosťami môžu mať nepočujúci problém, preto sa to v rozhovore pokúsil objasniť Martin Kriška, ktorý žije bez funkčného sluchu takmer celý život.
„Nepočujúcim som sa stal 16 mesiacov po narodení. Mal som zápal mozgových blán,” začal opis svojho životného príbehu dnes 38-ročný Martin Kriška zo Sniny. „Učiteľka v materskej škôlke ovládala posunkový jazyk, chodil som do triedy medzi nepočujúce deti. Bolo to však pomerne dávno, nepamätám si všetky detaily, no detstvo som mal normálne asi ako ostatné deti,” s úsmevom sa pokúsil zaspomínať si na detské časy. „Potom som chodil na základnú školu pre sluchovo postihnutých v Prešove. Komunikovali sme tam posunkovým aj hovoreným jazykom. Dnes hovoreným jazykom rozprávam iba s rodičmi a blízkymi. S cudzími ľuďmi nie, nerozumeli by mi,” povedal Martin Kriška, ktorý sa na základnej škole naučil aj odčítavať z pier a v štúdiu potom pokračoval na Strednej odbornej škole pre žiakov so sluchovým postihnutím v Kremnici. „Vyučil som sa tam za operátora drevárskej a nábytkárskej výroby. Potom som desať rokov v pozícii stolára pracoval vo firme, kde sme vyrábali eurookná a dvere.”
„Zo začiatku to bolo veľmi náročné, hlavne kvôli komunikácii s kolegami, ale našťastie som tam stretol veľmi chápavých ľudí. Prijali ma, stali sa z nás kamaráti. Komunikovali sme normálne, ale museli rozprávať pomaly, aby som im dokázal odčítavať z pier a občas sme si aj písali. Mali pre to pochopenie, som im za to veľmi vďačný. Dnes sa už s bývalými kolegami síce nestretávam pravidelne, ale keď sa vidíme v meste, vždy sa pozdravíme,” povedal Martin, ktorý prácu po desiatich rokoch kvôli platovému ohodnoteniu vymenil. Chvíľu pracoval v inom podniku, potom si založil živnosť. „Pracoval som s gravírovaním dreva, robil som to vlastnoručne. Nebolo však dosť záujemcov a brzdila ma aj jazyková bariéra, takže som živnosť ukončil a aktuálne si hľadám prácu. Je to však náročné, komunikačná bariéra je veľký problém.”
Aj napriek svojmu postihnutiu nezanervel na záľuby a čas netrávi ľutovaním sa. „Mám veľmi rád turistiku, beh a bicyklovanie. V rámci túr som už pochodil snáď celé Slovensko, veľmi často chodievame do Tatier. Najvyššie som sa vyšplhal na Rysy, Kriváň či Lomnický štít. Slovensko je nádherná krajina, v horách dokážem zrelaxovať. Príroda sa mi veľmi páči,” povedal Martin Kriška, ktorý je zároveň aj veľkým športovým fanúšikom. „Šport sledujem už od malička. Baví ma hokej a futbal, som veľkým fanúšikom HC Košice. Samozrejme, sledujem aj reprezentáciu a vždy sa teším z každej výhry. Mám rád aj cyklistiku, Peter Sagan je v nej naozaj skvelý. Veľmi mu držím palce,” povedal 37-ročný východniar, ktorý aj napriek svojmu hendikepu srší pozitívnou náladou. „Je veľa ľudí, ktorí svoje postihnutia berú tragicky. Ja sa ale snažím myslieť pozitívne, veď to, že nepočujem, zmeniť nijako nedokážem, tak prečo sa tým trápiť?” optimisticky sa pousmial. „Mám skvelú rodinu, úžasných rodičov. Pomáhajú mi vo všetkom, čo robím a veľmi ma podporujú. Som im za to neopísateľne vďačný."
Nepočujúci sú obmedzovaní takmer pri každej činnosti, ktorú ľudia s nepoškodeným sluchom berú ako samozrejmosť. Jednou z nich je aj nakupovanie. „Do obchodu na nákupy chodievam normálne sám. Predavačku poprosím, aby rozprávala pomaly a odčítavam jej z pier. Niekedy je to ťažké, ale dá sa to,” povedal. „Na nejaké vážnejšie problémové situácie si teraz nespomeniem, ale ak mám nejaký problém, zavolám si tlmočníka posunkového jazyka. Toho pre nepočujúcich klientov zabezpečuje VÚC alebo nejaká organizácia a hradí to štát. Dá sa objednať dokonca aj online, takže ak viem, že ho budem potrebovať, dohodnem si ho vopred a potom je už všetko bezproblémové.”
Do obchodu sa dokonca môže dopraviť aj sám, pri získaní vodičského preukazu totiž nepočujúci nie sú obmedzovaní. „Vodičský preukaz mám, aj ostatní nepočujúci, ktorých poznám, ho majú. V tomto smere sme rovnakí ako počujúci ľudia. Mám auto, pravidelne aj šoférujem. Nafta však niečo stojí, preto radšej idem bicyklom,” rozosmial sa východniar, ktorý pravidelne sleduje médiá. „RTVS vysiela správy pre nepočujúcich. S ich kvalitou som spokojný, sledujem ich takmer každý deň. Čo sa týka iných možností sledovania televízie, tam už nie som spokojný ani ja, ani ostatní nepočujúci, ktorých poznám. FIlmov s titulkami je v televízii málo. VIem, že Asociácia nepočujúcich Slovenska sa to v tomto smere pokúša nejako riešiť, avšak neviem vám povedať nič bližšie,” povedal 37-ročný Martin, ktorý v minulosti filmy s titulkami pravidelne sledoval v kine, dnes tam však už nechodí. „Dnes rád čítam správy na internete. Bulvár ma absolútne nezaujíma, vyhľadávam príspevky o športe a občas si pozriem niečo o politike, aby som bol v obraze.”
Martin Kriška je nepočujúcim už viac ako 37 rokov. Počas svojho života sa preto dostal do nespočetného množstva situácií, počas ktorých musel čeliť nepríjemným pohľadom ostatných. „Poviem vám pravdu, z pohľadu počujúcich sme braní ako mentálne postuhnutí. Netvrdím, že je to všeobecný pohľad spoločnosti, ale veľmi často sa s tým takto stretávame, je to veľmi smutné. V skutočnosti nie sme mentálne postihnutí, ale väčšina nás tak proste vníma. Je to veľká nepríjemnosť, medzi nami je totiž mnohokrát viac inteligentnejších ľudí ako v skupine počujúcich,” vyjadril sa. „Nepočujúci zažívajú denne množstvo diskriminácie, najmä v práci. Komunikačná bariéra je veľký problém, preto život bez funkčného sluchu nie je jednoduchý. Nikdy sa však netreba vzdávať, a to odkazujem aj počujúcim čitateľom. Život si treba užiť a bojovať zo všetkých síl!”
