Tento článok by som rada venovala všetkým, ktorí sa môžu pýšiť tým, že majú to šťastie a narodili sa v posledných rokoch minulého storočia. Ja mám devätnásť a to znamená, že k ním patrím aj ja. V čom sme teda takí odlišní od ostatných generácií?
Na začiatok je potrebné objasniť si zopár pojmov. Deti stratenej generácie sú tiež označované ako deti generácie Y. Sú narodené v posledných dvadsiatich rokoch minulého storočia. Pochádzajú z generácie Z, ktorá je ohraničená rokmi 1965 až 1979. Nazývajú sa tiež MTV generation alebo „u nás“ – Husákove deti. Sú to naši rodičia.
O čo vlastne ide?
Narodila som sa v roku 1999. Keď sa tak nad tým zamyslím, je to taká irónia osudu. Moji rodičia sú deti nežnej revolúcie, rozkvetu – zmeny. Áno, trochu apelujem na pesničku Michala Davida – Deti ráje. Hm, a ako sa spieva o nás? Pustite si song od Rytmusa – Stratená generácia. Tak presne to sme my. Deti Y, Millennials, alebo tá naša stokrát opakovaná stratená generácia. Nesmiem opomenúť, že nie sme prvé takéto deti. Pokiaľ je niekto fanúšikom medzivojnovej literatúry, iste vie, o čom hovorím. Autori, ktorí tvorili v tomto období mali tú možnosť zažiť vojnu na vlastnej koži. Ich zničila a celkom zatratila vojna. A my? Nás ničí niečo diametrálne odlišné. Prirodzený ľudský progres. To je náš najväčší nepriateľ. Vyznačujeme sa tým, že sme závislí na médiách. Nielen na médiách vo všeobecnosti. Sme závislí od internetu, mobilov, počítačov – akosi prestávame vnímať skutočnú realitu. Vytvorili sme si totiž vlastnú. Sme zahltení informáciami, ktoré nás neinformujú ale dezinformujú. Nerozvíjame svoje kritické myslenie, lebo rozlíšiť pravdu od klamstva je občas naozaj veľmi náročné. Jednoducho sme sa narodili do doby, kedy spolu s nami prišiel na svet aj obrovský „technický bum“. A tak sme sa teda nejakým spôsobom prispôsobili.
Podľa niektorých sme to najhoršie z najhoršieho. Generácia lenivých idiotov, čo si o sebe zbytočne veľa myslia, no jednoducho nemajú prečo. Plná huba rečí a žiadne skutky. Myslíme si, že sme zhltli celú múdrosť sveta, že sme vyrovnaní a dospelí, keď nám ešte tečie mlieko po brade. Viere neprikladáme veľký význam, pretože každý vidí len seba. Plytko myslíme, plytko cítime. Odsúvame morálne hodnoty niekam do úzadia, len tak, pretože môžeme. Privádzame veci do extrému. Sme tak nerasistickí až je to rasistické, snažíme sa o originalitu tak veľmi, až sa to stáva neoriginálnym.
Urobte si o nás obraz sami. Deti stratenej generácie nie sú nič medzi. Ideme z extrému do extrému. Sme posledné deti, ktoré si pamätajú tamagoči, ľadvinky alebo gameboy. Buď to tu celé zachránime alebo vrhneme do záhuby. Lebo nič iné nevieme a ani vedieť nebudeme. Sme buď jedno alebo druhé. Všetko čo prišlo po nás, nemalo možnosť voľby. Len pokračovali v tom, čo videli okolo seba. Lebo nemôžeme súdiť, nemôže nám chýbať niečo, čo sme nikdy nepoznali. Im nemôžeme zazlievať, že svet je v takom stave akom je. My jediní – generácia Y ešte niečo môžeme urobiť. Lebo my môžeme porovnávať. A meniť. Rozhodnúť sa. Je potrebné, aby sme využili to, čo nám ponúka svet moderných technológií v rozumných množstvách. Nesmieme zabúdať na skutočné životné hodnoty. Lebo často si myslíme, že všetko vieme najlepšie. Lenže to tak nikdy nebolo. Je to len na tebe.
Takže drahý môj rovesník, ak toto čítaš – vstúp si do svedomia. Milujem svoju dobu. Podporujem boj za zlegalizovanie homosexuálnych manželstiev – lebo láska ako láska, podporujem boj za práva žien – pretože v žiadnej krajine nesmie žena znamenať menej ako kus dobytka, podporujem slobodu prejavu – pretože každý má právo sa vyjadriť. No nepreháňajme to. Nepopierajme existenciu základných dvoch pohlaví, neprotestujme nahé niekde v uliciach preto, aby nás muži nevideli „len“ nahé, nezneužívajme silu slova na manipulatívne účely. Len ostaňme dobrými ľuďmi. Každý chce dobrú školu, veľa peňazí a pekné auto. Na začiatok by možno stačilo iba skúsiť byť lepšími ľuďmi. Za pokus to určite stojí.
Foto: Pexels, psychoblogia.sk
