Produkčná Rádia Expres: Dobrý producent musí neustále myslieť na svoju šou
Alžbeta „Bety“ Hudáková pracuje už takmer rok ako produkčná v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku – v Rádiu Expres. V súčasnosti ju máte možnosť počuť každý pracovný deň od šiestej do deviatej ráno v rannej šou Hemendex. V nasledujúcom rozhovore vám priblíži prácu produkcie, ako vyzerá jej typický pracovný deň a aký by mal byť dobrý producent.
Lákalo ťa rádio od detstva?
Lákalo ma rozprávať sa s ľuďmi. Rádio je okrem ulice ďalší oficiálny priestor, kde je to možné, a to naozaj veľa a často. Nie iba s kolegami, ale najmä s poslucháčmi a hosťami, ktorých tu máme. Nejako logicky som sa teda dostala k tomu, že keď ma baví hovoriť s ľuďmi, počúvať a reagovať na nich, tak asi toto bude jediná cesta. Prípadne, ešte možno nejaké iné médium, cez ktoré by som s tými ľuďmi mohla komunikovať.
Moja mama napríklad hovorí, že aj v medicíne by som dosť komunikovala s ľuďmi. Ale rádio je skrátka zvláštny priestor. Je úplne iné ako ostatné povolania a... ani neviem, ako to asi slovami dobre vysvetliť. Človek si to musí skrátka zažiť. Je to niečo úplne iné – v štýle práce, v zmýšľaní ľudí, v pracovnom kolektíve... Samozrejme, koniec koncov je to vždy práca, ale je rozhodne iná ako obyčajné bežné povolanie.
Vráťme sa ale ešte k tvojim úplným začiatkom. Kde si začínala?
Začínala som ako malé dieťa v Táraninkách, kam ma napokon ani nevybrali, lebo som bola veľmi mĺkva. Tam som pochopila, že neviem súperiť o slovo. Takže som si myslela, že mikrofón a takéto veci pre mňa vôbec nikdy nebudú. Potom som prišla na vysokú školu – Prešovskú univerzitu v Prešove a mali tam študentské internátne rádio – Rádio Paf. Zavolali ma na konkurz, tak som išla. Z prvého konkurzu som ale ušla, pretože som sa zľakla, že ma nezoberú. Vystála som si tam nejakých 6 hodín a potom som ušla preč. Čiže som sa nešla ani vôbec ukázať. A potom som prišla opäť, na druhýkrát a vzali ma. Robila som tam moderátorku a odchádzala som ako vedúca moderátorov.
Bolo tam veľa kreatívnych ľudí. Mnoho z nich malo čudne zafarbené vlasy, zvláštne tričká... už na výzor boli iní a takisto aj správaním a prácou tiež. Myslím, že tam som zistila, čo to vlastne rádio je, či ma to láka, či to chcem vôbec robiť a ako to chcem robiť.
Potom som presunula do regionálneho rádia, aby som nadobudla ešte väčšiu prax, popritom som stále študovala médiá a neskôr žurnalistiku. Následne som prišla sem do Bratislavy a zamestnala som sa tentokrát už v celoplošnom rádiu – Rádiu Vlna, kde som robila spravodajstvo. To bolo pre mňa opäť niečo iné a nové. A potom som prišla sem do Expresu a tu som si našla svoje miesto a spolu s ním aj svoj zmysel a možno aj význam.
A ako si sa dostala sem – do Rádia Expres?
Cez posteľ, samozrejme. Ale nie, normálne cez konkurz (smiech). Opäť som chcela skúsiť niečo nové a v podstate Expres má lákal vždy. Už doma sme ho počúvali, takže som vedela, ako funguje, ako a čím oslovuje poslucháčov, akú hudbu hrajú... To je aj kľúčové pri rádiu. Takže som sem poslala životopis. Pôvodne si mysleli Braňo Závodský a Peťo Palovič – šéf spravodajstva, že idem na konkurz na spravodajstvo, takže ho so mnou aj urobili. Napokon som sa ale ocitla na úplne inej pozícii, a to na pozícii produkcie. A teraz som teda v Hemendexe.
Začínala si tu ako produkčná vtedajšej popoludňajšej šou Mišo a Mona, teda Michala Saba a Moniky Zázrivcovej. Ako sa ti s nimi pracovalo?
Super. Mnohí ľudia si do životopisu píšu, že majú radi tímovú prácu a sú tímovým hráčom. Potom ale príde realita a naozaj musíme preukázať, že tým tímovým hráčom ste a viete s tými ľuďmi pracovať. A je to náročné. Či už je to Mišo a Mona, Zuzka a Jožko alebo Ďuro a Djuro. Keď sa stretnú dvaja ľudia, tak musia spolu nejakým spôsobom vyjsť. Ja, Mišo a Mona sme sa snažili spočiatku nejako skamarátiť a keď sme sa skamarátili, tak sa aj dobre robilo. Určite mi to dalo veľa skúseností... nechcem to nejako klišé hodnotiť, ale bolo to veľmi super.
Medzi vami bol ale určitý vekový rozdiel. Nevidela si to ako problém?
Myslím, že nie. Vekovo tam možno nejaký rozdiel bol, ale názorovo a záujmovo sme sa vedeli stretnúť a štýlom práce sme si tiež vyhovovali. Takže tam sme nijaké rozdiely nepociťovali. Aspoň z mojej strany nie.
Strávila si s nimi ale iba niekoľko mesiacov a potom si prešla do rannej šou Hemendex...
Áno, potom som prešla do Hemendexu. Naša produkčná Zuzka išla na materskú, takže sa to vyvinulo tak, že som prevzala jej prácu – prácu produkčnej pre Hemendex.
Niektorí ľudia možno nevedia, čo taká práca produkčnej obnáša. Čo je tvojou náplňou práce?
Všetko to, čo nie je úplne vidieť a počuť (smiech). Myslím, že dobrý producent musí hlavne neustále myslieť na svoju šou alebo teda projekt, ktorému sa venuje. Ak hovoríme o rádiu, a konkrétne o rannej šou Hemendex, tak ja musím myslieť na svoju šou, na svojich kolegov, ako hovorí náš Maťo: „Mať otvorené oči a uši.“ Vnímať, čo sa okolo mňa deje a snažiť sa to nejakým spôsobom pretaviť do tém. Tie témy potom navrhovať na poradách a prezentovať ich, napríklad: „Aha, toto mi napadlo! Vieme z toho niečo urobiť? Ako to urobíme? Urobíme z toho nejakú veselú vec? Nejaký vážnejší príspevok?“
Starám sa aj o poslucháčov, aby sme s nimi boli stále v kontakte, aby sme mali naozaj nejakú spätnú väzbu, takže ich nahrávam, strihám zvuky, vymýšľam veci do vysielania a podobne.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
Vyzerá asi tak, že mi zvoní budík o 4:40, môj milý ma budí, že musím vstať. Asi o 5:30 prídem do rádia, predmixujem si všetky jingle, všetko, čo ráno potrebujem a skontrolujem si veci, ktoré som si deň predtým pripravila do scenára. Či všetko sedí a či je všetko pripravené tak, aby sme mohli komfortne vysielať. Následne vysielame od šiestej do deviatej.
Po deviatej si dáva každý takú menšiu pauzu, venuje sa svojim veciam, zbiera si prípadne nejaké témy a námety. O desiatej sa stretneme na porade, kde si všetko pekne rozoberieme, dáme si nejakú spätnú väzbu. Povieme si, čo je fajn a menej fajn, čo upraviť prípadne neupraviť, čo kto má a chce spracovať. No a potom opäť pracujem do nejakého obeda, kedy pripravím nasledujúci pracovný deň – teda scenár a veci, ktoré budeme na ďalší deň vysielať. Moja pracovná doba nie je presne špecifikovaná od do. Robím koľko sa dá, koľko vládzem a koľko mi to myslí. Lebo o to práve ide.
Robila si produkciu pre popoludňajšiu šou a teraz robíš pre rannú. Vidíš tu nejaký rozdiel? Okrem teda ranného vstávania.
Hej, to ranné vstávanie (smiech). Ale to nie je až taký problém. Hemendex je z môjho pohľadu veľmi živý, samostatný, veselý a je to možno trošku iné ako popoludnie. To ide možno vo voľnejšom tempe. Keďže Hemendex sa vysiela ráno, tak je oproti popoludniu dynamickejší. A aj moja práca v ňom je.
Z toho všetkého, čo si mi povedala, znie tá práce skvele. Má ale nejaké nevýhody?
Nemyslím, že má nevýhody. Skôr poviem takú klišé vetu: „Sú dni a dni.“ Nesúvisí to ale úplne s prácou, ale so mnou osobne. Ako vnímam niektoré situácie, veci, ktoré sa mi dejú a ktoré by sa diali, aj keby som vyštudovala pedagogiku, keby som bola zdravotná sestra a podobne. Sú dni, kedy sa necítim poobede doma úplne najlepšie, ale nie je to kvôli práci. Každý má svoj deň a nedá sa povedať, že je to prácou. Lebo práca je iba abstraktný pojem. Aspoň ja to takto vnímam, že môžem mať nejaký „svoj“ deň, ale moja práca s tým až tak nesúvisí.
Ak by si teraz mala pred sebou niekoho, koho láka práca v rádiu alebo konkrétne práca producenta, čo by si mu odporučila?
Určite začať praxovať, pracovať a hlavne zaujímať sa. Ak chce niekto robiť v rádiu, musí ho, samozrejme, počúvať. Ak sa mu nepáči nijaké slovenské, nech si nájde nejaké zahraničné. Nemusí mu ani rozumieť. Ani ja som nerozumela BBC, keď som ho počúvala, ale vedela som, že sa mi páči, ako to znie. Aj to môže byť veľmi dobrý zdroj inšpirácie.
Musí teda počúvať rádio a uvažovať, ako uvažujú tí ľudia v ňom. Už ho nepočúva len ako poslucháč, ale už sa aj zamýšľa nad vecami ako napríklad: „Hovorili teraz o tejto veci. Prečo o nej takto hovorili? Prečo tam mali tento zvuk a tohto poslucháča? Aha, vyskladali si to nakoniec takto.“ To sme sa napríklad učili my v internátnom rádiu. Takže ak niekto nie je v internátnom rádiu, môže sa to učiť napríklad sám doma. Ale to je len môj názor. Možno príde nejaký osvietený človek, ktorý prax nepotrebuje, zúročí všetky teoretické vedomosti a my sa budeme všetci iba prizerať.
Foto: Facebook, archív Bety
