Od zavedenia „ficovych“ vlakov zadarmo sa záujem o cestovanie vlakmi zvýšil. A ak chcete nimi cestovať, musíte si kúpiť lístok. Každý by si myslel, že najlepšie riešenie predstavuje teta za okienkom. Názor zmeníte v momente, keď si nejaký lístok vypýtate.
Pokúsili sme sa „kúpiť“ si na bratislavskej Hlavnej stanici mesačný lístok z Veľkých Levár do stanice Bratislava – Nové Mesto. Mysleli sme si, že to nebude problém.
Pri prvom okienku sme sa dozvedeli, že ISIC karta vydaná pred asi mesiacom je rok stará. Napriek tomu, že je na nej dátum platnosti. Teta však bola neoblomná, tak sme jej oznámili, že to teda skúsime v inom okienku. Vyprevadila nás slovami: „Veď choďte.“
V druhom okienku nastala úplne iná situácia. Keď sme jej oznámili, čo chceme, dozvedeli sme sa, že to nejde. Na otázku, prečo to nejde sme dostali stručnú odpoveď: „Lebo to nejde.“ S už mierne zvýšeným tlakom sme sa pobrali ďalej.
U ďalšej tety sme taktiež nepochodili, pretože nastal problém s trasou nahranou na karte. Síce išlo len o päť kilometrov v rámci Bratislavy, ale aj tak nás poslala do doplnkovej pokladne. Vedení svetielkom nádeje sme sa tam teda pobrali. „Načo, tam naše vlaky nechodia.“ Argument: „Vystupujeme tam každé ráno“ tetu nepresvedčil. Poradili sme jej, aby sa pozrela do cestovného poriadku. To bolo nad jej sily, tak frflajúc trasu nahrala.
S nahranou trasou sme sa opäť pokúsili získať lístok. Teta za prvým okienkom nechápala rozdiel medzi stanicou Nové Mesto nad Váhom a Bratislava Nové Mesto. Ale aspoň sme sa presvedčili, že doplnková trať nemusí byť nahraná na karte.
Po tejto strastiplnej ceste za jedným obyčajným lístkom sme usúdili, že tety chodia zrejme každá na iné školenie, ak vôbec. A ak človek niečo chce, musí sa spoliehať sám na seba a stáť si za svojím. Alebo ostať doma.
