Zo série (ne)populárnych názorov dnes píšem fejtón, prežitok 21. storočia.
Za uplynulé dva mesiace sme si museli prejsť všeličím. Dýchanie cez zábranu, strata práce, možno hypotéky. Žiadny keš a sucho na kreditke. Rodičia doma, deti doma, ponorková nemoc. Bez školy, otvorených úradov, dezinfekčných mydiel a čerstvých rožkov.
Deficit spánku, lebo život sa v čase koronakrízy zlieva do jednej nepeknej nočnej mory. Karanténa, lebo všetky tie grafy a čísla predpovedali na Slovensku k dnešnému dňu hospitalizovaných 2000 ľudí s koronou (aktuálne je hospitalizovaných približne 21 ľudí ) a 270 ľudí by malo vyžadovať liečbu na jednotkách intenzívnej starostlivosti (aktuálne ju vyžaduje 4 občania).
Podľa toho istého modelu by malo byť v polovici mája na Slovensku nakazených viac ako 86-tisíc ľudí (aktuálne to nie je ani 1500). Reálne čísla sa od prognóz značne líšia. Dráma akosi mešká. Namiesto Antigony len Čakanie na Godota.
Hoci sme svedkami zázraku zvaného „pozitívne čísla“ a študenti neveriacky krútia hlavami nad zistením, že matematika a štatistika sa predsa len dajú v živote využiť, nesmieme zabúdať na fakt, že čísla občas klamú. Dôkazom je už spomínaná analýza z polovice marca.
Faktom ostáva, že stále žijeme v nevedomosti, čo pozitívne ani zďaleka nie je, a to náš národ holubičí zožiera. Nevieme, ako bude život vyzerať o týždeň, o mesiac, o rok. Všetci sa kolíšeme na jednej lodi v búrke a kormidlo drží... kto vlastne? Pán novozvolený kapitán, ktorý si myslí, že je v poriadku písať ubolené statusy s tragikomickými emotikonmi.
Kapitán lode (teraz naozaj nemyslím Andreja Danka) vraj málo spí a maká. Nevidí, že to my všetci? Závidí jeho predchodcom, lebo nemuseli čeliť pandémii a mali tú najľahšiu prácu na svete. Nechcem mu však krivdiť. Azda sú jeho úmysly čisté.
Možno by však nebolo na škodu, keby kapitán šetril slovami na tlačovkách a vášeň pre monológ presmeroval do roviny efektívnejšej komunikácie s pasažiermi. Obyčajnými ľuďmi, ako nás tak štedro nazýva. Snáď by ani neuškodilo, keby sa prestal riadiť referendami v pohnutých časoch.
Politika síce môže byť pánske huncútstvo, ale stále je to práca ako každá iná. Deň čo deň treba vstať z postele, nepáliť mosty, ale ich stavať. Neskalpovať, ale riadiť – loď či krajinu či samého seba. Mnoho pasažierov sa snaží práve o to. Sú hrdinami v prvej línii, ale už by bolo načase, im kapitán predstavil pobúrkový plán. Ťažko sa totiž bojuje proti vlnám s dvojmetrovým odstupom.
Ak to bude takto ďalej pokračovať, ak nedostaneme odpovede a odrazu si uvedomíme, že sme sa ocitli na potápajúcej sa lodi s kapitánom, ktorý by najradšej len meral vlastné preferencie, zle sa to skončí.
A takto o štyri roky to preživší po víkendovom nákupe kapitánovi spočítajú.
Foto: unsplash.com
