Pamätáme si to všetci. Keď sme sa ako prváci triasli s rodičmi pred základnou školou a občas to boli práve rodičia, ktorým stres stískal zadok viac než nám. Tie prvé dni, nesmelé okukávanie spolužiakov, učiteľov a prostredia. Postupne sme si zvykli, roky plynuli a my sme rástli. Odrazu sme stáli znova pred tou istou školou, tentoraz sme ju však opúšťali.
O dva mesiace neskôr prišla celkom nová výzva. Stredná. Už tu s nami neboli rodičia, a aj ten stres opadol skôr. Oťukali sme sa pomerne rýchlo. Vybrali sme si odbor a stretli sa s celkom novými predmetmi, dovtedy nám nič nehovoriacimi poučkami a knihami. Otvárali sme ich, skúmali, no aj tak nakoniec skončili takmer nepoužívané v skrinke. Načo nám potom sú?
Na spomínanej základnej škole sme pár dní po príchode dostávali hŕbu kníh od výmyslu sveta. Šklabikáre, matematiky, vlastivedy... no skrátka každý deň sme chodili s veľkou ťažkou aktovkou na chrbte. Na začiatku hodiny sme si vzorne do rohu lavice pripravili učebnicu, zošit a peračník. Keď prišla do triedy pani učiteľka, slušne sme pozdravili a otvorili učebnice. Písmená, číslovky, mapy, krajiny, zvieratá, rastliny, našli sme v nich skrátka všetko. Je pravda, že občas, keď sme otvorili knižku, našli sme tam číslovky len od 1 po 5, pretože tie od 5 po 10 sa mladej pionierke v 79.-tom asi veľmi nepáčili a tak stranu vytrhla. Samozrejme, čím sme postupovali do vyšších ročníkov, tým menej učebníc sme dostávali. A možno ani nie, len sme to tak už nevnímali. Aktovky vystriedali tašky, kabelky, ruksaky a knihy zas telefóny, notebooky či tablety. Už sme ich ani tak často neotvárali, pretože zjavne aj učitelia pochopili, že ten zväzok strán, ktorý ledva drží pokope, je pre nás nanajvýš nezaujímavý. Doma ležali na kope časopisov, v skrini alebo pod posteľou. Takže keď ste sa po piatom upozornení a tretej poznámke konečne dokopali k tomu vybrať ich na svetlo sveta, nie vždy sa muselo stať, že ste našli všetky. S tým boli problémy najmä na konci školského roka. Rodičia za lajdáckosť svojich detí určite neplatili radi, a tak sa koncom júna zvyčajne robilo v celom byte veľké upratovanie á la pátracia akcia učebnice. Ak už ste všetky predsa len našli, pokoj vás ešte určite nečakal. I keď ste ich príliš nevyužívali, veci, ktoré snáď zažili aj Hitlera, čaká každý rok to isté. Lepiaca páska. Ó áno, najlepšia kamarátka každého žiaka pri odovzdávaní učebníc. Na sedemdesiaty štvrtý raz ste oblepili obal, poprípade strany a rohy. Po odovzdaní ste si vydýchli, že ich učitelia všetky prijali naspäť, istotne pre ďalších aspoň 10 generácií.
Na strednej to však bolo zrazu iné. Síce aj na týchto učebniciach sme si mohli vzadu pozrieť, či školu nenavštevoval aj Lenin, avšak bolo ich podstatne menej. A čo je najdôležitejšie, aj sa používali podstatne menej. Už sa neotvárali takmer vôbec, vlastne teraz ležali už úplne zabudnuté niekde na dne školskej skrinky, pretože sme sa často neunúvali ani zobrať si ich domov. Učitelia mali na hodiny zväčša pripravený vlastný materiál, a tak boli knihy nepodstatné. Mám však pocit, že ak by aj učitelia niekedy ten materiál pripravený nemali, improvizácia by bola stále lepšou variantou než knihy, z ktorých sa učili aj naše staré matere.
Učebnice sú potrebné. Prvých pár rokov na škole určite. Ale potom to vážne netreba preháňať. Snáď by nebolo celkom od veci ich aktualizovať. Každopádne, berieme ich už viac ako formalitu na začiatok a koniec školského roka. No keď už ich raz máme na stole, skúsme ich nestratiť, nezničiť (ak sa dajú ešte viac) či nezahodiť. Kto vie, možno o pár desaťročí bude práve tá vaša vystavená v múzeu ako artefakt.
Foto: Pixabay
