Prvýkrát odcestovala za prácou, keď mala len devätnásť. Chcela si po maturite zarobiť a zároveň sa zdokonaliť v angličtine. Bála sa, no toto rozhodnutie neľutuje, lebo sa dokázala osamostatniť a bola hrdá na to, že niečo zvládla sama. Odísť do zahraničia by odporučila každému študentovi.
Karin je tretiačka na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Študuje žurnalistiku, ale baví ju cestovanie, túlanie sa po mestských kaviarničkách a tiež angličtina. Má rešpekt pred cudzím prostredím, ale jej spontánnosť a odhodlanosť v nej vždy dokážu potlačiť strach.
Prekonaj obavy a vydaj sa na cestu
Čoraz viac študentov využíva možnosti, ktoré nám ponúka otvorený pracovný trh v Európe. Odísť na leto do zahraničia je lákavou predstavou najmä pre vidinu dobrého zárobku. „Mne sa vždy páčila predstava, že ľudia vidia svet, ale nevedela som, ako to robia, skade majú na to peniaze. A keďže som išla na výšku, chcela som si predtým zarobiť a toto sa mi zdalo ako rozumné riešenie, keď si porovnáme, aké sú platy tu a aké tam,“ opisuje Karin dôvody svojho rozhodnutia pracovať v Anglicku.
Na druhej strane sú tu oprávnené obavy, či sa nestaneme obeťami podvodu. Strach však podľa študentky Karin musí človek prekonať. „Aj ja som sa bála. Vždy sa bojím. Ale žiť život v strachu... tak to asi nechcem. Treba nájsť niečo, ako ten strach prekonáme a vydať sa na cestu.“ V dnešnej dobe už existuje mnoho agentúr, ktoré sa zameriavajú na sprostredkovanie práce v zahraničí a viaceré sa špecializujú priamo na študentov. Tí, ktorí majú viac odvahy, môžu skúsiť hľadanie práce na vlastnú päsť. Je to riskantnejšie, no lacnejšie. Karin našla prácu na internetovej stránke, kde človek nájde snáď všetko od predaja domov cez oblečenie až po pracovné ponuky. Absolvovala pohovor cez Skype a bola prijatá.
Mesačnú slovenskú výplatu som v Anglicku zarobila za týždeň
Karin pracovala v golfovom klube v menšom meste Henley on Thames. K pobrežiu jej cesta trvala asi dve hodiny, v Londýne bola rýchlovlakom za 25 minút. Náplňou jej práce bolo upratovať priestory golfového klubu, no okrem toho aj ubytovanie, ktoré klub poskytoval. Náročné boli podľa Karin najmä víkendy. „Pracovali sme osem hodín denne, päť dní v týždni. Ale neznamená to, že víkendy sme mali voľné, práveže tie málokedy.“ Finančné ohodnotenie sa so slovenským nedá porovnať: „Ja som tam zarobila minimálnu mzdu. Vyskúšala som si, čo je to lacná pracovná sila. Ale aj napriek tomu som nemusela riešiť, čo si kúpim, lebo som na to mala. Po všetkých útratách a cestovaní po krajine som si ešte domov priniesla asi tisíc eur.“
Najväčší rozdiel je pomer zárobku a cien v obchodoch. Slovák pracujúci za minimálnu mzdu musí počítať každé euro, aby vyšiel do ďalšej výplaty, no v Anglicku je to inak. „Tam nikto neriešil, že si dá kávu za dve libry či pizzu za osem libier, čo bola normálna cena, lebo tí ľudia si to mohli dovoliť. Nemali problém vyžiť. Potraviny boli o niečo drahšie ako tu, ale ľudia na to mali aj z minimálnej mzdy,“ hovorí Karin. S prístupom zamestnávateľa bola veľmi spokojná. Majiteľ klubu bol podľa jej slov veľký boháč, no napriek tomu pôsobil skromne a pokorne, vždy bol k nej milý. Horšie to bolo s Angličanmi, ktorí tam chodili hrať golf. „Často mi dali pocítiť, že som len čašník alebo ten upratovač, ktorý po nich drhne záchody a oni sú tí, ktorí majú peniaze,“ opisuje vysokoškoláčka Karin.
Nečudujem sa tým, ktorí sa domov nevrátia
Niektorí zamestnávatelia poskytujú k pracovnému miestu aj ubytovanie, za ktoré potom strhnú určitú čiastku z výplaty. Je to oveľa výhodnejšie ako platiť vlastný nájom, najmä v mestách. „Určite by som odporučila live-in ubytovanie, je to veľká výhoda. Ja som v práci začínala o siedmej ráno, takže mi stačilo vyraziť 6:59. A je to aj lacnejšie ako vlastné ubytovanie, mne stŕhali len 30 libier mesačne.“ Život za hranicami nie je pre každého, no Karin si vie predstaviť zostať v Anglicku: „Mala som tam pocit, že som tým, kým som. Išla som kam som chcela, kedy som chcela a s kým som chcela a cítila som takú voľnosť. A vôbec sa nečudujem tým mladým, ktorí sa už domov nevrátia. Síce pre niekoho robia podradnú prácu, no žijú ako páni.“
Angličania sú podľa Karin presne takí, ako sa o nich hovorí. Ich suchý humor často nechápala: „Občas som sa zasmiala, aby som nevyzerala ako idiot, ale fakt to bolo zvláštne.“ Nepáčila sa jej najmä akási pretvárka, ktorú však oni vôbec nevnímajú. Je úplne bežné, že sa vás v obchode alebo kdekoľvek opýtajú „How are you?“ alebo „Are you allright?“ čo znamená, ako sa máte alebo či je všetko v poriadku, no sú to len frázy. „Oni sa ma síce opýtali, ako sa mám, ale na odpoveď nečakali. Vlastne ich to vôbec nezaujímalo,“ opisuje povahu Angličanov vysokoškoláčka Karin. Napriek tomu sú však podľa jej slov milí. Jediné, čo jej v Anglicku chýbalo, bola mamina kuchyňa a mladší súrodenci. Tri mesiace sa to ale vydržať dalo a za tie zážitky to podľa nej určite stálo. Rada by povzbudila všetkých, ktorí váhajú, aby prekonali svoj strach a vyskúšali to. Zážitky a skúsenosti každému zostanú.
Foto: Karin
