Dnes si Poľsko, desiatky ľudí, ktorí prežili spolu s celým svetom pripomenuli 72. výročie oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim. Nič viac nedokáže priblížiť hrôzy tohto tábora ako pravdivý príbeh človeka, ktorý to sám zažil.
Príbeh Valérie Slezákovej
Valéria Slezáková sa narodila v roku 1923 do úplne obyčajnej rodiny, ale podľa predstáv iných, do nežiaducej a teda židovskej rodiny. Študovala na gymnáziu v Nitre a ovládala tri jazyky, vrátane nemčiny. Žila šťastným študentským životom až do dňa, keď musela gymnázium opustiť. Slovu antisemizmus nerozumela, veď dovtedy ani nebolo treba. Nerobili sa rozdiely medzi nikým, dokonca spolužiakov mala židov aj katolíkov. Všetko sa vyostrilo až v roku 1924, keď sa začali šíriť chýry, že zo Slovenska odvážajú gardisti dievčatá na poľnohospodárske práce do Nemecka. Ak by im ich rodičia nevydali, skončili by vo väzení. To nemohla dopustiť. Keď si to predstavila, že vďaka nej budú uväznení jej rodičia, rozhodla sa tomu zabrániť a dobrovoľne sa vydala gardistom. Nastúpila do preplneného vagóna, v ktorom sa nachádzali aj iné dievčatá. Cesta sa mi zdala nekonečná. Celé tri dni potláčala svoj hlad, smäd a vylučovacie potreby. K dispozícií mali len jedno vedro, ktoré bolo určené na všetko a pre všetkých. Po vystúpení z vlaku jej už bolo jasné, že nie sú v Nemecku a nejde okopávať sady. Uvidela nápis „Arbeit macht frei“ a zúbožené stvorenia odeté v niečom, čo sa ani nedalo nazvať oblečenie. Vychudnuté telá, ktoré len mechanicky vykonávali stanovené práce, bez vlasov a nádeje v očiach sa už ani zďaleka nepodobali na ľudí. Pri príchode sa musela vyzliecť donaha pri čom ju celý čas sledovali strážnici. Po toľkých dňoch nejedenia a vyčerpanosti, si to ani neuvedomovala. Po okúpaní jej ostrihali vlasy a dostala „oblečenie“. Vďaka jej nízkemu zrastu ju zaradili do detského komanda a pracovala v záhradách esesákov, ktorí tam mali svoje byty. Od toho dňa už len prežívala. Žila z dňa na deň, pracovala, spala len pár hodín, v zlých hygienických podmienkach a trpela nedostatkom jedla. Kúsok chleba s marmeládou a polievka, predstavovali jej každodenný prídel. Chlieb si rozdelila na tri časti a len vďaka tomu prežila. Jej jedlo obsahovalo len 700 kalórií a s kombináciou nespočetných hodín tvrdej práce to malo pre väčšinu ťažké následky.
Stretla „anjela smrti“
Aby prežila, musela usilovne pracovať, modliť sa nech neochoriem a nezraním sa. To posledné sa jej nepodarilo, poranila si nohu a následne stretla niekoho, kto mohol jedným slovom skončiť jej život. Stál predo ňou vysoký chlap s blond vlasmi, odetý do bieleho plášťa. Jeho meno pozná celý svet. Preslávil sa ohavnými pokusmi, keď skúmal, ako dlho človek dokáže žiť bez orgánov alebo ako dlho vydrží novorodenec bez jedla, kým umrie. Doktor Mengele, „anjel smrti“. On rozhodoval pri príchode, koľko ľudí je schopných pracovať a kto sa mu hodí na experimenty, zvyšok nechal zatvoriť do plynovej komory. Po zapálení rany a záveru Mengelela, že ide o tuberkulózu v nej mala skončiť aj Valéria. Ošetrovateľka sa zľutovala a schovala ju. Mala šťastie. Ostatné dievčatá, s ktorými pracovala medzitým zabili. Jeden z vojakov ukázal na komín so slovami, tam sú tvoje kamarátky. V ten deň sa dozvedela o hrúzach plynových komôr a spaľovacích pecí.
Prešla si rôznymi prácami, od nosenia zemiakov po prácu v kameňolome, stretla rôznych ľudí zlých ale aj dobrých, ktorí jej nosili vodu alebo chlieb. Každým dňom bola slabšia a slabšia. Presunuli ju do tábora Birkenau. Neverila, že to môže byť aj horšie. Vodu tam dostávali všetci napoludnie z jednej rúry. Vďaka znalosti nemeckého jazyk jej však pridelili lepšiu prácu, triedila veci, ktoré si zo sebou ľudia vzali do transportu. Bola svedkom mnohých úmrtí od vyčerpania, hladu, chorôb, až po kanibalizmus alebo videla, ako si len vojaci pre niekoho prišli a už ho viac nikto nevidel.
Na preverenie, či je človek schopný pracovať, slúžil test. Každý musel preskočiť priekopu, ten kto do nej spadol, už viac pracovať nemusel. Smer jeho posledných krokov bol všetkým jasný. Ona práve vtedy dostala týfus. Cítila sa zle, nevedela udržať v ruke pero, nie to ešte preskočiť priekopu. Aj si v duchu priala tu smrť, už pre mňa predstavovala spásu. Nakoniec priekopu preskočila, neviem ako sa jej to podarilo, bola zoslabnutá. Asi sa v jej tele prebudil nejaký inštinkt, chuť žiť.
V januári 1945 sa začala evakuácia. Odchádzala z miesta, kde boli tri koncentračné tábory, vďaka praktikám, ktoré sa v nich konali zahynuli milióny obetí. Predstavovali ich najmä židia, Rómovia, vojenskí i politickí väzni. Toto miesto sa mi spájalo s tromi menami Hitler, Mengele a Himmler. Boli to traja muži, ktorí aj s mnohými inými spôsobili jedno z najväčších vyvražďovaní v dejinách. Valéria stále netušila, že už sa chýli ku koncu. Cestou z tábora umrelo veľa ľudí, doslova zamrzli a to len pár krokov od vytúženej slobody. Už to vzdávala aj ona. Cesta bola úmorná a zdĺhavá, až som zrazu uvidela vlak.
Zdroj: Denník N
Foto: Pixabay
