Tomáš Patúc má iba 20 rokov, ale aj napriek tomu prednedávnom prijal už druhý profesionálny angažmán vo svojej volejbalovej kariére. Mladý Bratislavčan v rozhovore pre Študentské noviny okrem iného priblížil aj to, ako sa dá skĺbiť šport a vzdelanie.
Vedel si od malička, že budeš volejbalista?
Nie, od piatich do štrnástich rokov som hral futbal, až potom som začal s volejbalom. Každý v našej rodine však volejbal hrával, bolo teda dosť pravdepodobné, že pri ňom skončím aj ja. A tak sa aj stalo (smiech).
Mal si teda doma svojich osobných trénerov?
Samozrejme, ale bolo to skôr v priateľskom duchu. Ak sa boli rodičia pozrieť na zápas, povedali mi, či som hral dobre alebo zle, ale nejaké špeciálne chyby mi nevytýkali. Rodičia síce volejbal profesionálne nikdy nehrali, ale hrali ho profesionálne obaja moji bratia, takže vedia, o čo tam ide a rozumejú mu.
Ty si sa stal profesionálom aj napriek tomu, že si začal pomerne neskoro. Tréneri pritom často vravia, že profesionálni športovci musia začať najneskôr v 8-9 rokoch...
Vo volejbale toto pravidlo až tak neplatí, veľmi veľa z najlepších volejbalistov na svete začínalo s týmto športom až okolo 13-15 rokov, keď boli v žiackom či kadetskom veku. Ja som to však mal o čosi ľahšie ako ostatní. Keďže som často hrával volejbal kdekoľvek s bratmi, nejaké základy volejbalovej techniky som už poznal a začínal som v ŠŠK Bilíkova pod vedením trénera Maličkého.
Keď si tam prišiel, hneď si hrával aj žiacke súťaže, alebo ťa na začiatku do zápasov nenasadzovali?
Keďže som bol jeden z mála, ktorí chodili pravidelne na tréningy aj zápasy, začal som hrávať hneď od začiatku. Najprv na poste univerzála, neskôr ako smečiar, až som skončil na svojej súčasnej pozícii, na poste libera.
Prečo takáto genéza? Potreboval si nájsť svoju ideálnu pozíciu?
V podstate to vyplynulo z toho, že môj výskok a silové predpoklady neboli až také dobré ako u ostatných hráčov, naopak som bol oproti ostatným o niečo lepší v príjme podania a preto som sa presunul na libero.
V 14 rokoch si teda začal pravidelne trénovať. Bolo to fyzicky aj psychicky náročné?
Pre mňa to bolo fyzicky menej náročné oproti futbalu, kde sa oveľa viac behá, volejbal je však oveľa náročnejší „na hlavu", s čím som sa musel vysporiadať, ale aj to sa mi po nejakom čase podarilo zvládnuť.
Aký bol potom tvoj kariérny postup?
Po dvoch rokoch som z bratislavského klubu Bilíkova odišiel do Trenčína, kde som pôsobil taktiež dva roky. Potom som sa presunul do Komárna, kde som zotrval ďalšie dva roky a momentálne hrám prvú sezónu v tíme TJ Spartak Myjava.
Si Bratislavčan, aj strednú školu si navštevoval v hlavnom meste, ako si mohol popri tom hrávať za Trenčín?
Po šiestich rokoch strávených na osemročnom gymnáziu v Petržalke som nastúpil do tretieho ročníka na Športovom gymnáziu v Trenčíne, kde som po dvoch rokoch aj úspešne zmaturoval, takže hranie za Trenčín nebolo až také ťažké, ako sa zdá.
Čo na to povedali rodičia, keď si sa v tak mladom veku rozhodol odísť?
Býval som na internáte priamo pri škole spolu s väčšinou ostatných spoluhráčov. Rodičov presvedčil vtedajší šéftréner mládeže v Trenčíne pán Palgut, ktorý ich ubezpečil, že tam bude o mňa dobre postarané, takže potom s tým súhlasili. Som im za to veľmi vďačný, bol to veľmi významný krok v mojej kariére.
Dostával si v tom čase za hranie aj nejaké peniaze, alebo ako rodina finančne riešila tvoju športovú činnosť? Bývanie v cudzom meste totiž niečo stáť muselo...
Počas pôsobenia v Trenčíne som nedostaval za hranie žiadny plat, na druhej strane sme však ubytovanie aj stravu mali hradené Slovenskou volejbalovou federáciou, takže rodičia boli v podstate šťastní, že nemuseli živiť o jeden hladný krk navyše. (smiech)
Ako získal Tomáš platený angažmán? Prečo na pol roka s volejbalom skončil úplne a prečo teraz opäť hráva najvyššiu seniorskú súťaž? Ako sa to dá zvládnuť a čo všetko tomu treba obetovať? Toto všetko a ešte omnoho viac sa dozviete v pokračovaní rozhovoru, ktoré na portáli www.studentskenoviny.sk prinesieme už o pár dní.
