Tanečná trénerka a choreografka: Pred revolúciou sa country hudba brala, že je proti režimu
Otília „Otka“ Hirnerová zasvätila celý svoj život tancu. Už viac ako 20 rokov trénuje deti v detskom country tanečnom súbore, dlhú dobu pomáhala pri organizácii českých majstrovstiev detských country tanečných súťaží a okrem toho patrí medzi ľudí, ktorí „prekopali“ celý systém hodnotenia na týchto akciách. Ak vám hovorí niečo meno Vašo Patejdl, čítajte ďalej. Predstavíme vám totižto jeho sestru.
Čím ťa country oslovilo?
Ťažko povedať, to každý musí sám precítiť. S country hudbou som sa prvý raz stretla ale už ako „puberťáčka“. Keď sme išli v roku 1968 domov z dovolenky cez Viedeň, ako mnohí ďalší, tak mi naši kúpili prvý kazetový magnetofón a zopár kaziet. U nás niečo takéto vtedy nebolo. A ja som zhodou okolností, keď som u našich natierala plot, mala pustené to rádio. S tým som sa mimochodom nikdy nerozlúčila, lebo vtedy to bolo skrátka niečo. A teda počúvala som a nahrala som si skladbu Sixteens Tons od Tennessee Ernie Forda.
Naspievali ju viacerí, ale vtedy som počula práve túto verziu. Mala som vtedy 12 rokov. Ako som ju počula, tak som začala nejak podvedome hľadať takýto štýl hudby, pretože ma oslovil. Aj keď bolo vtedy disko a neviem ešte čo všetko. Aj som ho nachádzala a bolo to aj vďaka bratovi, ktorý sa vtedy už tej hudbe venoval podstatne viac. Nahrávala som si teda a po takých 2-3 rokoch som zistila, že to, čo si nahrávam, počúvam to a páči sa mi to, je country hudba.
Vráťme sa ale ešte na začiatok tvojho života. Kde si sa narodila? Aké si mala detstvo? Aké máš naň spomienky?
Narodila som sa v Karlových Varoch a pochádzam vyslovene z česko-slovenského manželstva. Mama bola Slovenka, otec Čech.
Moji rodičia boli strašne zlatí, strašne dobrí. Mama ešte žije, je to taká veľmi energická žena a hovoria mi často, že som asi po nej. Ale otec bol taký istý. Detstvo som mala teda normálne a šťastné. V rámci socializmu asi veľmi šťastné.
Počula som, že tvoj otec hral aj v nejakej kapele...
Áno, otec hral vo viacerých kapelách. Bol totižto profesionálny muzikant. U nás sa to v podstate tak nejak „dedí“. Brat je tiež profesionálny muzikant a u mňa, napriek tomu, že som študovala aj hudbu, sa to presmerovalo viac na ten tanec a pohybovú kultúru.
Museli ste aj vy s bratom ako deti muzikanta vedieť hrať na nejaký hudobný nástroj?
Nemuseli, u nás je to tradícia a doteraz to funguje. Podľa toho, ako sa ktorý člen ďalšej generácie chytí, tak podľa toho napreduje. Napríklad brat sa tým živí a celkom úspešne (smiech). Ja som absolvovala oba cykly základnej ľudovej umeleckej školy, čiže mohla by som vyučovať na základnej umeleckej škole hru na klavír a v podstate aj teóriu. Len by som sa do toho musela znova dostať. Syn takisto absolvoval celý prvý cyklus ZUŠ, bratove deti tiež a jeden jeho syn má dokonca vlastnú kapelu. Čiže nie, nemusíme to robiť. Ale povedala by som, že je to tak prirodzene dobrovoľne povinné.
Po čase ste sa z Karlových Varov presťahovali do Bratislavy. Prečo?
Nebolo za tým nič zložité, mama sa chcela skrátka vrátiť domov. Mala tu totižto prácu a otec ako muzikant mohol hrať v podstate kdekoľvek. Ja som sa vtedy na to nijako nepýtala, ale zrejme bolo vtedy praktickejšie, aby sme sa presťahovali sem.
Spomínala si, že ťa odmalička na rozdiel od hudby priťahoval viac tanec a pohybová kultúra. Určite si teda tomu venovala aj v nejakom konkrétnom súbore...
Čo sa týka tanca, k tomu som inklinovala úplne odmalička. Ako malé decko som veľmi chcela byť baletka. Naši ma dali, samozrejme, na klavír, čo bolo tiež fajn, ale tvrdili mi, že keďže už chodím na klavír, tak na baletku nie, pretože by som to nestíhala atď. Ja som vtedy ale naozaj klasický balet milovala a dodnes ho milujem. Nakoniec som ale potom musela uznať, že urobili dobre. Vyrástla som totižto veľmi do výšky a ako baletka by som sa asi vôbec neuplatnila. Ale tie pohybové aktivity ma stále priťahovali.
Takže som si sama načierno vybavila športovú gymnastiku. Chodila som na ňu asi tri roky, čo naši dlho nevedeli. Keď to ale zistili, už s tým potom súhlasili. Lebo som popritom, samozrejme, stíhala aj školu, klavír a všetko ostatné, takže s tým našťastie nebol problém. Okrem toho som ešte aj závodne plávala, ale to nebol tanec ako taký.
Na základnej škole kedykoľvek sme mali akékoľvek tanečné krúžky, bola som tam vždy prvá, ale stále to nebolo ono. K takému naozaj aktívnemu tancu som sa dostala až ďaleko po tridsiatke.
Bratislavské združenie country a dobových tancov totižto organizovalo čosi ako tanečnú školu pre nových členov alebo iba tak – pre záujemcov, ktorí si chcú zatancovať. A my sme tam ako taká partia chodili. Absolvovali sme tú základnú tanečnú školu a po jej skončení ma oslovili, či by som nechcela s nimi ostať a ako normálny člen združenia tancovať. To mi nebolo treba dvakrát hovoriť. Hoci som mala vtedy už päťročného syna, tak som povedala jednoznačne áno.
A čo bolo ďalej?
Potom som s nimi veľmi dlho spolupracovala ešte aj v rámci detského tanečného súboru Niagara, kde pôsobím v súčasnosti. V podstate boli svojím spôsobom pri zrode Niagary a pomohli jej dosť závažným spôsobom sa dostať na tú úroveň a pozíciu, na ktorej je dnes.
Keď si sa ale začala country venovať, mala si už po tridsiatke a ešte k tomu aj dieťa. Nebolo to pre teba prekážkou?
Ani jedno ani druhé nebolo prekážkou. Tridsiatka? Čo je to dnes? Človek je aktívny, ešte len začína vlastne žiť a vtedy to nebolo inak. Syn mal vtedy 5 – 6 rokov a na tie tréningy chodieval v podstate s nami. Teda – musel chodiť s nami, pretože bol ešte malý (smiech). Dokonca sa aj zapájal, čo ma potešilo a čiastočne aj prekvapilo.
Prečo ťa to prekvapilo?
Asi rok po narodení veľmi ťažko ochorel a dokonca sme museli odísť mimo Bratislavy. Kvôli tomu sme práve žili deväť rokov na chate, aby zase nadobudol zdravie. To sa aj podarilo a okrem toho nabral aj troška na váhe. Ja som si nikdy nemyslela a troška mi to bolo aj ľúto, že by z neho mohol byť tanečník. Vyzeralo to totiž tak, že pôjde práve tou hudobnou cestou, ktorá je v našej rodine dosť typická. Bolo by ma potešilo, keby aj môj syn miloval a robil tanec. Nakoniec ho dnes ale teda aj robí.
Vráťme sa ale späť ku country. Čo všetko sa dá v tejto sfére robiť okrem tanca?
Čo sa mňa týka, vždy som len tancovala, spev určite nie je pre mňa a nikdy ani nebol. Čo sa týka kapiel, existujú aj slovenské a dokonca vzniká pôvodná slovenská country hudba. Máme u nás aj country spevákov, napríklad Alana Mikuška a, samozrejme, aj speváčky. Tento hudobný štýl letí napríklad aj v Nemecku. Ale osobne som sa teda venovala len country tancovaniu tu na Slovensku, a v podstate aj v Čechách.
Čo sa týka tanečnej country scény... tá bola po revolúcii v roku 1989 na Slovensku veľmi pestrá. Bolo síce pomerne dosť súborov, ale žiaden detský. Vtedy (pred revolúciou) sa to celé country hnutie – či už hudobné alebo tanečné bralo tak, že je proti režimu, pretože ho priviezli z Ameriky. Preto aj krátko po revolúcii ešte zotrvačne kulminovalo. A práve v tomto čase som sa dostala na scénu aj ja spolu s Bratislavským združením country a dobových tancov.
Zhodou okolností sme s týmto združením robievali slávne country bály na Dunaji, ktoré si mnohí určite pamätajú. A na jeden z nich prišla práve vedúca nášho súboru Katka a priviezla so sebou 8 detí – malých tanečníkov a zatancovala s nimi mexický waltz. Ja som ich videla a... bolo to niečo úžasné. A tým, že som mala už po tridsiatke a vedela som, že aktívne tancovanie mi už dlho nevydrží, som si povedala, čo keby som skúsila robiť niečo s deťmi.
Tak to znie skvele! Ako to pokračovalo?
Keď vznikla Niagara, ktorá sa vtedy ešte tak ale nevolala, tak to bol prvý detský súbor na Slovensku. Tým, že tie deti mali veľkú chuť tancovať, country tancovanie ich oslovilo a bavilo, lebo to bolo také živé, zaujímavé a pohybovo rozmanité, tak sme sa dostali pomerne na slušnú úroveň.
Do povedomia sme sa dostali tak, že nás „dospelácke“ slovenské country tanečné súbory brávali na svoje kultúrne akcie. Časom nám to ale prestalo, nie že stačiť, ale už sme to brali ako samozrejmosť. A ja som sa raz náhodou na internete dočítala, že v Čechách existuje detské country tanečné hnutie, ale na úplne inej úrovni, na akú sme my boli zvyknutí. Bolo tam veľmi veľa detských súborov, čo bolo úžasné poznanie, pretože naše deti doteraz prichádzali do kontaktu iba s dospelými tanečníkmi. A kebyže sme sa s nimi skontaktovali a prípadne dali niečo dokopy, deti by tam mali možnosť tancovať, spriateliť sa a skrátka spolupracovať s detskými country tanečníkmi.
Tak to bola pre súbor určite skvelá príležitosť! Naplnila táto spolupráca tvoje očakávania?
Celkom určite áno. Bolo to úžasné a aj je to úžasné, pretože tá spolupráca pretrváva v podstate doteraz. Keďže sme boli v tom období, ale naozaj že jediný detský súbor na Slovensku a vycestovali sme do Čiech na úžasnú obrovskú akciu organizovanú len pre detské tanečné súbory, bolo to nepredstaviteľné. Skutočne. Hrala tam country hudba, tancovali sa country tance, učili sa, bola detská country tanečná súťaž... Skrátka, naše deti, ktoré doteraz spolupracovali len s „dospelákmi“, síce zlatými, ale stále „dospelákmi“, tam boli ako Alica v krajine zázrakov. Mnohé z tých priateľstiev, ktoré tam vznikli, pretrvávajú dodnes.
Spolupracujete s týmito súbormi dodnes?
Sme v kontakte, ale nie je to už na takej úzkej báze, na akej to bolo povedzme prvých 10 – 15 rokov. Jednak ja mám menej času, tam sa to rozbehlo, pretože sme ich to vlastne „naučili“ a tým sa vlastne dostali na inú cestu. Tú ja nestíham a úprimne ani nechcem už až tak sledovať. Ale deti sú vďaka sociálnym sieťam stále v kontakte.
Ako ťa po celý čas tak počúvam, srší z teba doslova taká... radosť. Mám pocit, že ťa country hudba robí šťastnou. Robí teda podľa teba country hudba šťastnými aj iných ľudí?
Myslím si, že áno. Country hudba robí ľuďom radosť. Z mojich skúseností určite áno, pretože country – to sú skupinové tance. Už od toho sa to odvíja. Napríklad na úplne pôvodný country tanec potrebuješ mať minimálne 8 ľudí, čiže štvorylku. A 8 ľudí, keď si spolu tancuje na jednu skladbu, na jednej hudobnej vlne jedným tanečným štýlom, to nemôže byť z povinnosti. Iba jedine z toho, či to robiť chcú a že ich to teší.
Spomínala si, že si sa venovala tancu aj v Čechách. Viem, že si pomáhala aj pri organizácii Majstrovstiev Českej republiky. Ako konkrétne si sa tam angažovala?
Pracovala som v tíme, ktorý nanovo pripravil špeciálne pravidlá pre súťaže detských country tanečných súborov – detských podotýkam, nie dospelých. Prihliadalo sa teda na technickú zručnosť detí, na to, čo sú schopné urobiť, čo treba posudzovať a podobne. Lebo deti ponímajú tú hudbu a pohyb trošku inak. Choreografie pre ne sa tvoria inak ako pre dospelých. Čiže ja som bola členkou tímu, ktorý pripravoval úplne nové pravidlá pre detské tanečné súbory ako na Slovensku, tak aj v Českej republike. Takisto sme potom organizovali seriál seminárov pre budúcich porotcov, ktorí sa počas týchto 10 víkendov naučili všetko, čo porotca musí vedieť. A bolo toho teda dosť. Následne zložili skúšku, takú malú „maturitu“, tým získali akreditáciu a mohli pracovať ako porotcovia na oficiálnych majstrovských súťažiach v Čechách aj na Slovensku.
Kto všetko sa mohol prihlásiť na získanie tejto akreditácie?
Každý. Išlo o to, aby absolvoval všetky semináre, mal chuť a schopnosť sa to naučiť a bol schopný zložiť záverečnú skúšku.
Prejdime už ale k súčasnosti. Momentálne venuješ väčšinu svojho času Niagare. Čomu sa tento súbor venuje?
Základ repertoáru Detského tanečného súboru Niagara tvoria pôvodné americké country tance, choreografie a variácie na tieto tance. Okrem toho sa venuje aj národným tancom – špecificky národným tancov národov, ktoré tvorili súčasť prisťahovaleckej vlny do Spojených štátov amerických pri ich utváraní. Čiže írske, anglické, mexické, škótske, talianske, samozrejme, nemôžeme vynechať slovenské, to je základ repertoáru národných tancov a české.
Ktorý z týchto smerov preferuješ najviac?
Osobne preferujem historické tance od 15. storočia, ktorým sa Niagara tiež venuje. Ale čo sa týka nálady a detí, tak určite to sú asi pôvodné country tance.
O historických tancoch možno naši čitatelia ani nikdy nepočuli. Majú možnosť ich aj niekde vidieť? Na nejakých kultúrnych akciách, prezentáciách alebo sa im venuje iba čisto Niagara?
Určite sa tomu nevenuje len Niagara a aj tá tomu venuje len malú časť svojho repertoáru. Ale historické tance ako-také majú možnosť ľudia v Bratislave, ale aj v iných miestach na Slovensku vidieť v podaní práve Bratislavského združenia country a dobových tancov. Vyplýva to už z ich názvu. Pokiaľ viem, vo svojom repertoári ešte stále majú a dokonca aj predvádzajú dobové tance v dobových kostýmoch.
Ty pôsobíš v Niagare aj ako choreografka. Čo ťa najviac inšpiruje pri tvorbe tancov?
Čo ma inšpiruje? Moje deti (smiech). Choreografia vychádza predovšetkým z hudby. Úplne prvá je vždy hudba a to asi nielen v country, ale v choreografiách vôbec, či už ide o ľudovky alebo klasiku. Pretože keď človek nájde dobrú hudbu, tá mu povie o čom má ten tanec byť. Ale jednoduchá odpoveď v skratke znie: inšpiruje ma hudba.
Spomínaš si na tvoju úplne prvú choreografiu?
Áno, bolo to Pozvanie do tanca. Tento tanec tancovalo úplne po prvýkrát prvých 8 členov Niagary. Premiéru mal v Prešove na Zaprášených cestách. To bol veľký hudobno-tanečný country festival. Trvalo to víkend a nás tam zobrali ako detský súbor. Schádzala sa tam v podstate špička slovenskej country scény a práve tam mala táto moja prvá choreografia premiéru.
Aké sú tvoje osobné plány čo sa týka Niagary?
Určite pokračovať, kým sa zatiaľ vládzem hýbať a kým mám tým deťom čo dať. Pokračovať naďalej v tanečných tréningoch a vychovávať si nových trénerov, ktorí to po mne prevezmú. To sa už ale pomalinky deje a som veľmi rada. Keď sa už nebudem vládať hýbať, prípadne to bude pre mňa fyzicky ťažšie, tak ostanem doma a minimálne budem šiť kostýmy, tak ako doteraz.
Foto: Facebook, archív Otky
