Mladá absolventka odboru reštaurovania textilu Vysokej školy výtvarných umení a čerstvá magisterka umenia, Ľubica Galajdová, sa po ukončení štúdia rozhodla odísť za hranice a vyskúšať si, aké je to pracovať vo svetovo uznávanej inštitúcií.
„Aj keď je Viedeň len pár kilometrov od Bratislavy, je zaujímavé vidieť, aké techniky, postupy a materiály sa tam používajú. Niekedy sa na mňa pozerajú dosť zhrozene, keď prídem s nápadmi, ktoré ma naučili na škole, haha.“
Nie veľa študentov a absolventov si je vedomých, že jednu z možností, ktorú môžu využiť do 12 mesiacov po štúdiu je absolventská pracovná stáž cez program Erasmus+. Ľubica o tejto možnosti ale vedela a rozhodla sa ju využiť. „Niekoľko mesiacov som si pripravovala portfólio v slovenčine aj angličtine, a potom som to spolu so životopisom rozoslala.“ Vo Viedni skúsila asi 7 inštitúcií, no takmer všetky ju odmietli so slovami, že aj keď ich to mrzí, nedá sa to. „Weltmuseum bol v tom čase môj „dream-job“, pretože som tam bola na exkurzii rok predtým a bola som nadšená z ich vybavenia, prístupu a ich možností. Ozvali sa mi síce až po mesiaci, ale s tým, že na mňa trošku zabudli, ale že ma v podstate berú.“ Ľubica dostala okrem tohto múzea pozitívnu reakciu aj z jednej viedenskej univerzity, kde si ale na základe jej portfólia neboli istí, že je kompetentná robiť všetky potrebné úkony a pozvali si ju na praktické trojdňové testy. Medzitým sa však ozvalo Weltmuseum, a tak možnosť na univerzite pre ňu padla.
A ako to približne vyzerá? „Oni mi v podstate hneď povedali, že nemajú čas venovať sa nejakej študentke a prijali ma len za podmienky, že budem samostatná a rovnocenná kolegyňa, ktorá im bude pomáhať s projektmi. Čiže to na mňa hodili celé od začiatku a bola som z toho trošku mimo, haha. Musela som sa teda naučiť viac počúvať a podobne. Je to síce dosť energeticky náročné, ale postupne si zvykám.“ Aj keď všetky prijímacie konania prešli v angličtine, Ľubica pokladá za jednu z najťažších vecí jazyk. „Všetci tam vedia po anglicky, a konkrétne so mnou tak kolegovia aj komunikujú, no akonáhle sa otočia jeden k druhému, prejdú plynule do nemčiny. Niekedy vznikajú krízové situácie, keď nepochopím základné inštrukcie. Takže nič jednoduché.“
Ľubica Galajdová nastúpila do inštitúcie Weltmuseum v septembri. Múzeum má každoročne plány, ktoré musí splniť. Od septembra sa začala pripravovať výstava o Japonsku, ktorá sa bude otvárať vo februári. „Prechádzam si s nimi celým tým procesom. Od zoznamu vecí, ktoré budú vystavené, cez výber z depozitárov. Následne všetko rozbaliť, zistiť, v akom je to stave, urobiť si o všetkom prehľad, zhodnotiť, čo všetko sa bude alebo nebude reštaurovať. Veľa vecí sa bude iba fotiť do katalógu, ktorý bude vydaný k výstave. Mojou hlavnou úlohou je zbierka siedmich ozdobných ihlíc do vlasov. Sú tam krásne papierové alebo textilné kvety s kovovými doplnkami na pružinách z roku cca 1890.“ Ľubica teda najprv urobila výskum, pomenovala materiály, hľadala, čo je spoločné, a teraz už pracuje na samotnom reštaurovaní.
Foto: Ľubica Galajdová
