Máme tu pokračovanie rozhovoru s odvážnou cestovateľkou Martou Fandlovou. Navštívila už mnoho krajín a teraz sa chce so svojimi zážitkami s vami podeliť.
Ktorú krajinu by si si vybrala pre miesto na život?
Zo všetkého najviac by som chcela žiť na Novom Zélande. Ich čistá príroda, usmievavá mentalita, ochota pomôcť a spôsob ich srdečnosti sú jeden z mála dôvod prečo práve Nový Zéland. Do akejkoľvek strany som sa v tejto krajine otočila, padla mi sánka. Z jednej strany prekrásne more, z druhej zelené kopce plné kráv (na Zélande bolo určite viac kráv, ako oviec, čiže vylučujem tento stereotyp), z tretej strany omamné a tajomné hory. Keby ich systém bol jednoduchší a mohol by tam žiť naozaj ktokoľvek, určite už teraz na Slovensku nie som. Dúfam, že okolnosti a môj život mi raz dožičia možnosť tam žiť a prežiť krásny, slobodný, usmiaty život.
Koho alebo čo by si si so sebou zobrala na opustený ostrov?
Na opustený ostrov by som si zobrala asi nejakého bláznivého človeka, ktorý by so mnou zdieľal akékoľvek bláznovstvo, ktoré by sme na ostrove vymysleli. Aj na takom opustenom ostrove môže byť sranda. Som veľmi zážitkový typ človeka a častokrát zážitky, spomienky sú pre mňa omnoho viac, ako materiálne veci. Takže miesto postele, večne naplnenej chladničky by to bol jednoznačne človek, s ktorým by som si tie zážitky na ostrove spravila.
Môžeš dať naším čitateľom radu, ako sa dostať na nejaké nezvyčajné miesta?
Dám vám iba jednu jedinú radu. Nebojte sa. Netreba sa báť krokov do neznáma, treba jednoducho ísť, vytvoriť si aký taký plán a byť aj v tom pláne spontánny. V lete som sa dostala ani neviem ako so svojimi kamarátmi vlakom ku Gibraltáru, blízko k Afrike. Vlakom a s minimom vo vrecku. No jedno, čo som v sebe mala bolo chcenie a nebojácnosť. Žijeme len raz, a preto treba žiť na doraz a ísť si za tým, čo chceš. Možno sa to nepodarí na prvý, druhý, či dvanásty raz, no na ten trinásty to vyjsť môže. Určite stereotypný život, rutina, 8 hodín v kancelárii a potom beh do supermarketu, aby som stihla navariť rodine večeru, nie je spôsob, akým by som chcela prežiť život. Chce to rozmanitosť, a preto vám želám čo najviac farby do vašich životov
Na záver vám prinášame aj jeden Martin zážitok
Keď sa to má stať, tak sa to stane. Celý deň cestujeme neúspešne do Paríža. Prvý spoj nešiel, druhý spoj nešiel, tretí nás zaviezol do Rotterdamu. Sedeli sme tam so žalúdkom v hrdle, či nás nevyhodia lebo miestenky boli jedno sedadlo pre tri osoby, keďže toľko vlakov nešlo. Zúfalé, že nestíhame spoj do Toulous (ani sme ho nestihli) sme už mysleli na spanie na stanici, plánovali bunkre z ruksakov, šarmantné úsmevy na policajtov... No vďaka našej novej francúzskej kamarátke sme dostali nápad navštíviť informácie. A vtedy sa spustil vodopád šťastia. Prišiel „pán božský" a ja som búchala Nomi po chrbte – usmievaj sa – vravím jej. Vyšlo to, Francúzi sú jednoducho skvelí. Vybavili nám hotel aj preplatili lístky na vlak. Cestou do hotela sme zas my darovali kúsok šťastia, keď nejaký zúfalý pán pobehoval sem a tam, že jeho žena potrebuje vložku. Tak sme mu jednu dali. Hotel bol krásny, raňajky zadarmo, výhľad na Eiffelovku a Sacre Crew. Myslím si, že takýto úžasný zážitok sa neudeje len tak. Cítili sme sa ako kráľovné, konečne sme sa poriadne osprchovali, a vysmiate sme strávili noc pri víne a pohľade na Eiffelovku. Určite buďte otvorení novým zážitkom a berte všetko tak, ako to príde. Lebo ono vás to niekam má nasmerovať. Nás to nasmerovalo do krásneho hotela. Dodnes na to spomíname so širokým úsmevom na tvári.
Foto: Pixabay
