Stovky slovenských študentov sa každoročne vďaka programu Work and Travel pozrú do zahraničia, kde majú možnosť zarobiť si na brigáde a následne cestovať po cudzej krajine. 21-ročný študent žurnalistiky Richard strávil vlani takmer tri mesiace v USA a porozprával nám o svojich zážitkoch.
Prečo si sa rozhodol vyskúšať program Work and Travel?
Bolo to hlavne kvôli tomu, že som mladý a chcem cestovať. V prvom rade sa mi to javilo ako veľmi jednoduchá možnosť ako sa dostať do Ameriky. Chcel som ju spoznať, ale nie len z pohľadu turistu, ktorý niekam príde a niečo si pozrie, ale aj z druhej strany. Chcel som spoznať Američanov, rozprávať sa s nimi a byť zasadený do každodenného života, pretože si myslím, že je to najlepšia cesta ako spoznať inú kultúru.
Čo všetko si ešte pred odletom musel absolvovať?
Bolo toho veľa. Na to, aby som dostal víza, som potreboval sponzora. Mojím sponzorom bola agentúra, v ktorej som najskôr robil pohovor. Po jeho absolvovaní mi agentúra sprostredkovala stretnutie na ambasáde, kde som absolvoval ďalší pohovor. Keď som prešiel aj tým, vyplnil som niekoľko dotazníkov a listín, ktoré boli potrebné. Zdokladoval som naozaj celý môj život a potom mi prišlo potvrdenie, že som víza dostal a mohol som ísť. Ale opakujem, bolo toho naozaj dosť.
Povedal si si niekedy počas vybavovania všetkých týchto vecí, že sa na to radšej vykašleš a nikam nejdeš?
Keď už som sa na to dal, tak určite nie. Je dôležité povedať, že ešte pred samotnou cestou sa platia nejaké poplatky. Takže keď už som ich zaplatil a neskôr by som sa rozhodol, že vlastne nechcem ísť, tak by mi zanikol nárok na ich vrátenie. Preto som si povedal, že to musím dotiahnuť do konca, aj keď všetky tie vybavovačky naozaj neboli príjemné.
Bolo náročné obetovať leto s rodinou a priateľmi a namiesto toho ísť pracovať do zahraničia?
V podstate ani nie. Toto bolo jedno z tých jednoduchších rozhodnutí. Náročnejšie bolo skôr to, že som vedel, že budem v úplne neznámom prostredí, obklopený neznámymi ľuďmi, cudzím jazykom a budem musieť skutočne niečo robiť, pretože od toho bude závisieť celý môj zárobok aj celý môj čas. Je to ako skok do novej mláky, ale teraz s odstupom času jednoznačne viem, že ísť do USA bolo správne rozhodnutie.
Čo konkrétne si v USA robil a čo všetko to zahŕňalo?
Pracoval som v pennsylvánskom rezorte, ktorý vlastní jedna rodina už asi od roku 1956. Súčasťou rezortu je niekoľko reštaurácii, ja som v jednej menšej robil kuchára. Najmä som varil a večer som pracoval na výdaji pokrmov, ale zahŕňalo to celý deň v kuchyni. Robil som podľa receptov šéfrukára, ale dostal som aj vlastný priestor a mohol som prísť aj s niečím vlastným. Jedno moje predjedlo sa veľmi uchytilo a dokonca ho zaradili aj do jedálnička.
Bola tá práca pre teba náročná?
Keď to porovnám s inými prácami, ktoré som mal tu na Slovensku, tak musím povedať, že nebola náročná. Američania majú k práci trochu iný prístup ako Slováci. Keď som ráno prišiel, dostal som úlohu, čo musím spraviť. Mal som na to osem hodín, ale samotná práca mi zabrala asi takých šesť. Tie dve hodiny som si mohol ja sám rozdeliť na oddych, relaxáciu alebo proste čokoľvek. Jednoducho som mal voľnú ruku, čo som predtým doma nikdy nezažil.
Robil si kuchára aj predtým na Slovensku?
Mám nadšenie pre varenie a beriem to ako svoje hobby, takže práca mi cudzia nebola, ale profesionálne som ju nerobil. Mal som rôzne iné brigády, ale v kuchyni ani reštaurácii som predtým nepracoval, Amerika bola v tomto pre mňa prvou skúsenosťou.
Ako dlho si pracoval?
Pracoval som rovnako ako miestni Američania, čo je celkom dosť. Vyšplhalo sa to k sedemdesiatim hodinám za týždeň a to už dalo zabrať. Keď som ale videl, že Američania takto pracujú bežne, bral som to ako samozrejmosť. Spomenul som si tam aj na 40-hodinový pracovný čas, ktorý je tu na Slovensku. Nie že by mi tam Slovensko chýbalo, ale v niektoré dni by som bol naozaj uvítal aj menej práce a viac voľna, ale celkovo sa na to nesťažujem, pretože to bola skvelá skúsnosť.
S akými ľuďmi si sa v USA zoznámil?
Úplne so všetkými, ktorí tam boli. Američania sú veľmi priateľskí a nebol problém nadviazať s nimi kontakt. Sú rôzni, ale nie sú oveľa iní ako Slováci. Tie kultúrne rozdiely hlavne medzi mladými ľuďmi nie sú skoro žiadne. Pri starších ľuďoch je to už citeľné, ale to je zase o inom. Miestni sa veľmi zaujímali o to, kde je Slovensko, ako sa tam dá dostať alebo aké je tam počasie. Zaujímali sa aj o moju rodinu, o to, koľko mám súrodencov, čo robia moji rodičia. Išla z nich jednoducho prirodzená zvedavosť, čo bolo veľmi príjemné. S takýmto nadšením cudzích ľudí, že môžu niečo nové spoznať, som sa ešte nikde na svete nestretol. Musím ale spomenúť aj to, že Američania majú veľmi slabý prehľad v geografii a stále som musel ujasňovať na pravú mieru, že nie sme Československo, že nás nenapadlo Rusko a iné nezmysly, ktoré si mysleli.
Čo ti nové kontakty priniesli?
To, čo prinášajú kontakty (úsmev). Viem, že keby som od svojich nových kamarátov niečo potreboval, tak sa na nich môžem obrátiť. Či už by som u nich chcel prespať alebo by som chcel, aby so mnou niekam išli, viem, že by šli. A to je samozrejme obojstranné, ja by som pre nich kedykoľvek urobil to isté. Prinieslo mi to nové možnosti ako cestovať a aj nové dôvody, prečo sa do USA vrátiť späť.
Aký bol Richardov denný program, kedy sa dostal do nebezpečnej situácie alebo ako vyzerá pravá americká párty? V druhom pokračovaní rozhovoru sa už o pár dní dozviete ďalšie zaujímavosti o živote a práci v USA.
Foto: Richard Eisner
