Krátko pred obedom počasie vyhlásilo stávku a mestu zobralo všetky farby. Okrem sivej. Ľuďom na ulici to neprekáža. Sú slepí. Zrak dočasne stratili v krajine nuliek a jednotiek, ktoré sa prispôsobujú ich tajným túžbam. V jednom okamihu sú zábavným videom, potom sa zmenia na obrázok lascívnej slečny, ktorá má viac palčekov a srdiečok než oblečenia. Tieto chodiace mŕtvoly dokáže prinavrátiť k životu buď nepatrný náraz do iného človeka, alebo predný nárazník brzdiaceho auta.
Razím si cestu pomedzi nich do obľúbenej kaviarne, kde na mňa čakajú kamaráti. Nachádzam ich takmer nehybne sedieť pri stole. Majú sklonené hlavy a ich sústredené tváre osvetľuje iba svetlo z nahryznutých jabĺk. Kde sú tie hrejivé pohľady, tie čisté veselé okná do duše? Moje pokusy nadviazať konverzáciu sú chabé. Ignorujú ma ako partia hluchých dôchodcov. No vo chvíli keď zapnem svoj mobil, všetko sa zmení. Začne mi pípať Facebook a svetielko sa vďaka Messengeru šialene rozbliká. Prečo sa nevieme porozprávať ako normálni ľudia? Prečo dokážeme komunikovať iba vo sférach virtuálnej reality?
Ani sa nečudujem, že som zabudla, ako vyzerajú ich úsmevy. Namiesto priateľského nadvihnutia kútikov na mňa z telefónu civie infantilná interpunkcia pozostávajúca z dvojbodky a zátvorky, ktorá si opovážlivo trúfa nahradiť krásny ľudský úsmev. Už si ani nepamätám ich smiech. Namiesto nákazlivého chichotu vidím iba hlúpe veľké tlačené D opäť s dvojbodkou. Mám chuť rozmlátiť tú plochú vec, ktorú držím v ruke. Mám chuť zatriasť s kamarátmi a zakričať: „Preberte sa! To sme išli von, aby sme spolu sedeli pri stole a pripojili sa na sociálne siete? Dokedy dovolíte tým malým elektronickým zariadeniam, aby vás ovládali? Tá vec vám mala pomôcť, uľahčiť život a nie vám vygumovať hlavu!“ Bez reakcie.
Smutne pozriem na mojich priateľov. Už žiadne intelektuálne debaty, žiadne harmonické chvíľky, už žiadne priateľské ticho. Len tiché ťukanie.
Foto: Pexels
