Kysak, 6:08. Okolie železničnej stanice. Skrehnuté ruky som si neúspešne schovávala vo vreckách bundy. Ohlásený príchod vlaku je, zdá sa, v nedohľadne. Z téglika popíjam horúcu čokoládu kúpenú za posledné drobné v neďalekom automate.
Obsiahnutá dávka cukru v nej dávno presiahla únosnú hranicu. Toto suché konštatovanie prerušilo hlásenie: „Rýchlik R602 Čingov...“ Sláva! Mihajúce vozne rýchlika a následné škrípanie bŕzd. Po počiatočnom zmätku som sa rozbehla k svojmu cieľovému s číslom 4. Mimochodom, len tesne odolal náporu cestujúcich. Predierajúc sa cez masu ľudí som prišla na vcelku zaujímavé zistenie. Moje miesto pri okne, ktoré som si strategicky zvolila, bolo už obsadené.
„Prepáčte, ale mám tu miestenku,“ prihovorila som sa postaršej pani s pohľadom zaboreným do stránok bulvárneho časopisu. Spoza jej nôh na mňa zlovestne civelo šteňa v ružovej veste. Zrejme pudel. V psích rasách sa naozaj nevyznám.
Zdvihla zrak a prišla s celkom neštandardnou požiadavkou: „Tak mi ju ukážte!" Pravdepodobnosť, že som si tento fakt, aj pod hrozbou verejnej hanby vymyslela, je vysoká. Pravdaže.
„Tak ste neklamali, lebo dnes tí drzí študenti, toľko darebákov som už postretávala.“ Silene som sa pousmiala. Miesto v uličke bolo voľné. Naivne som dúfala, že si z vlastnej iniciatívy presadne. Reakcie som sa nedočkala. Evidentne si dala načas. „Môžete si sadnúť hneď vedľa,“ ukázala som na spleť nákupných tašiek. Kdesi pod tým všetkým bolo aj sedadlo. Ticho pred búrkou. Niečo si zašomrala. Napokon mi miesto uvoľnila a svoju sedaciu časť presunula o zhruba pol metra ďalej. Tie zbytočné obštrukcie jej odpustím. Margecany. Scenár sa opakuje. Ďalší "neprispôsobivý" študent a staré známe: „Dobrý deň, mám tu miestenku.“ Zdalo sa, že tetin osud je už spečatený. Iba žeby nie? Ako v mojom prípade, pani ho vyzvala, aby správnosť svojich slov potvrdil vizuálne. Stalo sa.
„Nemusíte vždy sedieť. Vy to máte zadarmo, ako všetci mladí.“ Debata graduje.
„Rovnako ako vy. No na rozdiel od vás, to smiešne euro za miestenku som dal. Prepáčte, dnes sedieť budem, potrebujem sa učiť.“ Z kontextu vyplynulo, že hlavná aktérka príbehu cestovala až do Bratislavy. Na miestenku akosi zabudla. Presnejšie, chcela zabudnúť. Nie je jediná. Jej rovesníci si na tento novodobý fenomén zvykli tiež. Ako môžeme vidieť, neštítia sa ničoho. Z lojálnosti voči dôchodcom niekto miesto uvoľní. To sa predsa patrí.
„A okrem toho nie ste revízor, aby ste ma kontrolovali.“ Trefa do čierneho.
Zamračila sa. Nedisponovala práve vyberavým slovníkom. Schmatla psa, tašky a odišla. Tetine ďalšie kroky sú zahalené rúškom tajomstva. Predpokladám, že takto krúžila po celom vozni. A pointa tohto celého? Ukázalo sa, že jediným darebákom je ona sama. Bez miestenky a sebareflexie.
Foto: Pixabay
