Dominik Matulaj je 20-ročný chalan z východného Slovenska, ktorý sa vám už skoro dva roky prihovára spoza mikrofónu Rádia Expres a od februára minulého roka aj s dopravným servisom v Teleráne, rannej šou TV Markíza.
On air
Hodiny ukazujú polnoc a nad nimi svieti červený nápis On Air. Dominik stojí uvoľnene za mixážnym pultom a prihovára sa nočným poslucháčom rádia. Dnes v noci ním budem aj ja. Počúvať však budem priamo v rádiu.
Správy končia, začína hrať pesnička. Dominik si skladá slúchadlá a usmieva sa spoza presklenej miestnosti vyčlenenej moderátorom. Sedím pred ňou, na jeho mieste za pozdĺžnym stolom v redakcii. Kýva na mňa, aby som sa išla pozrieť za ním do vnútra.
„Čoho sa nesmiem dotknúť?“, je prvá otázka, ktorú mu pokladám po vstupe do štúdia. Je tam niekoľko miest na sedenie, stojanov na mikrofóny, veľké množstvo gombíkov, pár počítačových obrazoviek, jeden mixpult a veľa „šablí“ s množstvom tlačidiel, pomocou ktorých sa riadi celé vysielanie. „Nestlač hlavne toto“, ukazuje na nenápadné tlačidlo na mixpulte. „A čo ak ho stlačím?“, nedá mi zvedavosť. „Jednoducho vypneš celé rádio, ľudia na druhej strane budú počuť len šum.“ Tak tomu tlačidlu sa rozhodne vyhnem.
Do ruky dostávam slúchadlá a sledujem ako Dominik upravuje na počítači dĺžku pesničiek. Je normálne, že správy môžu byť o niekoľko sekúnd dlhšie, takže musí po každom vstupe posúvať a strihať hudbu, aby ten ďalší začínal v presne naplánovanom čase. Ako „správar“ si túto prácu robí sám. Moderátori, ktorí majú vlastné relácie, by mali ovládať všetky technické záležitosti. Jemu stačí vedieť pracovať so „šabľou“, ktorá ovláda zapínanie a vypínanie mikrofóna. Prácu s technikou má rád, teraz sa v nej už len snaží zdokonaľovať. Človek sa do toho podľa Dominika dostane rýchlo, nie je to údajne nič zložité. Aj keď je na prvý pohľad náročné zorientovať sa v tom množstve pesničiek a zvukových stôp.
Obrazovka počítača obsahuje dlhý zoznam slovenských a zahraničných hitov. Za ich výberom stojí hudobný dramaturg a niekoľko ďalších ľudí, ktorí ich nahodia do playlistu. Dominik sa potom len „pohrá“ s jednotlivým úvodmi pesničiek.
„Rád na začiatok pesničiek vkladám dropiny, to sú tie zvučky so zaspievaným Rádio Expres bez hudobného podmazu. Obľúbené mám aj brandingy, čo je ďalšia forma oživenia vysielania a prezentácie názvu rádia a sloganu. Vždy, na aktuálnu pesničku, ktorá je momentálne hitom, sa využije jej intro a do melódie sa naspieva Ráádio Express hráme iba hityy,“ zaintonuje Dominik. „Keď sa dá, používam ich často. Pre ucho poslucháča musí byť tento prechod príjemný, nesmie ho to rušiť, ale práveže navnadiť na pesničku.“ Upravíme niekoľko nasledujúcich piesní a presúvame sa späť do prázdnej redakcie. Takto v noci v nej panuje pokojná atmosféra. Svetlá sú stlmené, pozornosť púta akurát televízna obrazovka, na ktorej správy bežia dvadsaťštyri hodín denne.
Dominik na počítači prechádza správy od tlačových agentúr o aktuálnom dianí. Podľa dôležitosti si pár z nich vyberá a skracuje ich do podoby, v ktorej ich zahlási poslucháčom. Na oživenie správ pripája k hovorenému slovu aj zvukovú nahrávku s vyjadrením zainteresovaných strán.
Upravovať správy od tlačových agentúr nie je jednoduché. „Niektoré sú dôležitejšie, než iné. Tie si vyberám a pracujem s nimi.“ Z veľkého množstva textu musí následne zvoliť to najpodstatnejšie a skrátiť ho do výslednej podoby. Neexistuje presný „recept“ na to, ako si texty upravovať. Každý z jeho kolegov by to urobil trochu iným spôsobom. Dôležité je v čo najkratších a výstižných vetách poslucháčovi sprostredkovať hlavnú myšlienku a zbaviť sa nepodstatných informácii. „Naše správy začínajú vždy headlinom zakomponovaným vo zvučke. Jednou vetou musíme upútať na to, čo sa poslucháč v infoexprese dozvie. Mala by byť úderná a poskytovať hlavné informácie.“
Stres musí ísť bokom
Dominik hlási spravidla asi tri správy každú hodinu. Ich téma záleží od dôležitosti situácie. Nasleduje šport, počasie a dopravný servis. Ani nie polhodinka ubehne veľmi rýchlo a Dominik sa opätovne presúva do štúdia, tentoraz so správami z dopravného servisu. Tie mu posiela kolega, ktorý komunikuje so šoférmi o dopravnej situácii na cestách. On si ich už len upraví do podoby, v akej ich prečíta. „Kedysi som si zvykol vypisovať text celých správ, teraz mi stačí napísaný v odrážkach. Celé je to od zvyku,“ usmieva sa po ceste do štúdia.
Počas hlásenia správ pôsobí nenútene a uvoľnene, ako keby ho na druhej strane nepočúvalo veľké množstvo ľudí. Vodičom zaželá šťastnú cestu, upraví pár pesničiek a vracia sa späť na svoje miesto do redakcie. Trémy sa po tých pár rokoch už sčasti zbavil. „Nedá sa predpokladať, kedy sa objaví. To záleží od situácie. Ako sa vyspím, čo za deň zažijem.“ Ak sa stane niečo mimoriadne pred vysielaním, celý stres musí ísť bokom. Aj keď mu búcha srdce a je nervózny, nemá čas špekulovať.
Pri niektorých mimoriadnych správach sú potrební aj ďalší kolegovia, ktorí v noci vstanú a prídu do rádia pomôcť. Konkrétne išlo napríklad o prevrat v Turecku, alebo smrť exprezidenta Michala Kováča. „Bolo to zvláštne, keď som si uvedomil, že ja som medzi prvými, kto túto správu všetkým oznámi. Mal som pritom zimomriavky,“ hovorí Dominik.
Aké predpoklady by mal mať teda človek na prácu moderátora v rádiu? Majiteľ dobrého hlasu by mal byť podľa Dominika extrovert, aj keď on sa považuje skôr za introverta. „Takže som možno prelomil nejaké predsudky. To, či dáš tvrdé alebo mäkké i do textu nikto z poslucháčov nezistí,“ vtipkuje.
Iný pohľad na svet
Za svojím snom si išiel už od malička, nakrúcal reportáže, posielal ich do súťaží. Videl sa skôr v televízii, nad rádiom neuvažoval. O niekoľko rokov išiel na konkurz do Expresu s tým, že to buď víde alebo nevíde. A ono to vyšlo.
„Keď som sem prišiel, spoznal ľudí a prácu, očarilo ma to tak, až sa v podstate čudujem, že ma to nikdy neťahalo. Teraz by som prácu v Exprese nemenil zanič.“ Samozrejme, že boli také dni, kedy bol unavený, ale ešte nikdy sa mu nestalo to, že by sa mu nechcelo ísť do práce. „Mne sa tu tak dobre robí, že sa sem vždy teším. Myslím si, že lepšie to už nemôže byť,“ hovorí nadšene.
Blíži sa polnoc a na rade je ďalší moderátorský vstup. Čas medzi zahláseniami sa zdá skutočne krátky. Dominik prečíta jednu správu, nachystá ďalšie a už o pár minút stojí zase pri mikrofóne.
„Zo začiatku som mal problém odosobniť sa. Rušila ma situácia naokolo, plná redakcia v priebehu dňa. Hlasová pedagogička mi za ten rok veľmi pomohla, hlavne po tej psychickej stránke,“ rozpráva popri písaní. Najhoršie to pre neho bolo s prípravou správ. „Kedysi mi trvalo skoro hodinu napísať jednu správu. Teraz za ten čas zvládnem v kľude štyri.“
Zo začiatku ho v práci na sebe samom posúvala dopredu hlavne chvála. „Čakal som pochvalu za to, čo som urobil dobre.“ V rádiu to podľa Dominika funguje tak, že za dobré veci sa skôr nechváli. Mala byť samozrejmosť, že si niekto svoju prácu odvedie tak, ako má.
Kritika príde vtedy, keď niečo pokazí. Veľa chvály mu podľa vlastných slov niekedy skôr uškodilo. „Všetko treba s mierou,“ zamyslí sa Dominik. „Tie dva roky v rádiu ma zmenili, som sebavedomejší. Ja mám dvadsať a okolo mňa sú samí dospelí ľudia. Oni majú na svet úplne iný pohľad a toto všetko sa na mňa nejako lepí. Takže už aj ja sa pozerám na svet inak, ako pred dvoma rokmi.“
Detský sen
S vďakou hovorí o svojej mame, ktorá mu počas celého detstva verila a podporovala ho. „Ďakujem jej za to, že mi v mojom sne držala palce a stála za mnou. Pretože, keď nejaké 10 ročné dieťa povie, že chce byť moderátorom, to je presne také, ako keď iné povie, že chce byť hasič, policajt, doktorka. Je to taký detský sen, ktorý raz pravdepodobne prejde, zmení sa na iný. Ja som sa toho svojho držal a vyšlo to.“
Blížia sa dve hodiny ráno a moja skrátená „nočná“ v Exprese sa blíži ku koncu. Dominik má pred sebou ešte štyri a pol hodinky práce, potom ho príde vystriedať ďalší kolega.
Lúčime sa a ja schádzam po zaujímavo zdobených schodoch, ktoré vyzerajú ako čierne a biele klávesy na klavíri. Prechádzam okolo usmievavého vrátnika a vychádzam von na tmavú a pokojnú ulicu. Uvažujem nad tým ako Dominik povedal, že práca mu veľakrát zobrala voľné víkendy, či piatky vonku s kamarátmi. Nemal to vždy jednoduché. Možno preto, že sa do tohto kolotoča dostal v takom veku, keď väčšina jeho rovesníkov podobné problémy nerieši. „Táto práca je mojím snom a šťastím,“ povedal pred tým, než sme sa rozlúčili.
Po ceste si do uší vkladám slúchadlá a vyberám vysielaciu frekvenciu. „Šťastnú cestu vám želá Dominik Matulaj,“ stihnem ešte zachytiť. Nasleduje Robbie Williams a jeho I love my life a ja sa usmievam. Na „nočnú“ v Exprese s týmto talentovaným a skromným moderátorom budem spomínať s radosťou ešte veľmi dlho.
