Filip Bajtoš je 18-ročný študent osemročného gymnázia v Spišskej Novej Vsi. Spolu s priateľmi založil občianske združenie Nespi – Spiš a zároveň je predsedom Krajskej rady Žiackych školských rád. Predchádzajúce letá sa dobrovoľne zúčastnil letnej školy v Markušovciach, kde vyučoval miestne deti z rómskej osady. Študentské noviny vám v rámci série, ktorá predstavuje aktívnych slovenských študentov, prinášajú rozhovor s cieľavedomým Spišiakom.
Spoločne s kamarátmi tráviš časť leta celkom nezvyčajne, dobrovoľne chodíš učiť deti do rómskej osady v Markušovciach. Koho to bol nápad, a kedy vznikol?
Nápad sa zrodil na jar 2017 v hlave mojej kamarátky Bibiany Kleinovej. Písala mnohým ľuďom, ktorí by sa k tomuto projektu letnej školy v Markušovciach pridali, a keďže sme v tom čase spolu s ďalšími kamarátmi zakladali OZ Nespi – Spiš, tak som si povedal, že to skúsim.
Ako na tento nápad reagovali deti v osade a ich rodičia?
Popravde, neviem, ako reagovali rodičia na začiatku programu, deti však boli pozitívne prekvapené a vzdelávanie ich bavilo. Bolo to pravdepodobne tým, že vyučovanie bolo menej formálne, než to, ktoré zažívajú bežne v škole.
Prečo si sa na to vôbec dal? Bol niekto z tvojho okolia, kto ťa od plánu učiť v rómskej osade odhováral? Ak áno, aké boli argumenty, že by si tam nemal chodiť?
Povedal som si, že to bude výzva. Často – najmä tu na východe – je počuť bežné a zaužívané stereotypy o Rómoch na Slovensku. Je nutné povedať, že je tu množstvo osád, či už lepších a normálne fungujúcich, alebo horších a v niektorých prípadoch neprispôsobivých. Rozhodol som sa teda, že sa chcem presvedčiť na vlastnej koži, a že pôjdem do toho. Nasledujúce 2 týždne som teda každé ráno vstával, aby som zistil, ako naozaj fungujú, a zároveň pomohol, ako len viem. Keďže som celkom spontánny človek, tak som to s nikým veľmi nekonzultoval, čiže argumenty, prečo by som tam ísť nemal, som nepočul.
Ako konkrétne to tam prebieha? V akých priestoroch sa učíte? Aký je záujem o vaše vyučovanie?
Stretávali sme sa po dobu dvoch týždňov v budove kultúrneho domu v Markušovciach. Prvý ročník sme boli pravidelne štyria – Biba Kleinová, Filip Halečka, ja a p. Stanka Kubovičová, ktorá počas školského roka pracuje ako učiteľka v miestnej základnej škole a pomáhala nám s propagáciou programu medzi komunitou daných detí. Letnej školy sa zúčastňovali rómske deti väčšinou od tretieho do piateho ročníka základnej školy. Vyučovanie sme mali rozdelené na tri bloky, kde sa nám deti striedali podľa veku. Celkovo sa programu zúčastnilo 70 detí.
Aké materiály pri učení využívate? Majú miestne deti nejaké učebnice?
S bežnými školskými učebnicami sme nepracovali, keďže sme na to išli neformálnou cestou. Materiály sme si pripravili sami, a zahŕňali také zhrnutie učiva, ktoré v danom školskom roku preberali. Počas prvého ročníka letnej školy nám s materiálmi finančne pomohli dvaja mestskí poslanci p. Akram a p. Vospálek, za čo sme im vďační. Vďaka záujmu niektorých médií sa nám podarilo následne ďalší ročník spropagovať skrz crowdfunding, kde nám ľudia pomohli s financovaním materiálov a pomôcok na učenie.
Vyberajú si deti, o čom by sa chceli v konkrétny deň učiť, alebo máte vopred pripravené osnovy?
Deti si nevyberali, o čom sa chceli v daný deň učiť. Osnovy a plány sme im neprezentovali, aby nemohli začať špekulovať nad tým, či sa im daný deň bude páčiť alebo nie. Okrem vecí ako slovenčina, matematika, geografia, atď. sme mali pripravené i dva dni, počas ktorých bolo vyučovanie viac zábavné než obyčajne. Jedným z nich bol deň, keď sme preberali hudobnú výchovu, s ktorou nám pomohla miestna rómska hudobná skupina, a druhým bol deň, počas ktorého sme vyučovali tanec. S ním nám prišiel pomôcť jeden tanečný pár až z Bratislavy.
Keď si šiel prvýkrát do osady, mal si strach? Ak áno, máš ho doteraz?
Vyučovanie sme mali v lokálnom kultúrnom dome, takže priamo v osade sme neboli, hoc nebola ďaleko. Podľa mňa na Slovensku ale nie je veľa osád, kde by sa človek mal alebo mohol báť, i keď sa, bohužiaľ, nájdu i také. Každopádne, z kontaktu s deťmi alebo ich rodičmi som rozhodne strach nemal.
Je niečo, na čo si nebol pripravený? Niečo, čo ťa doslova šokovalo?
Popravde, bol som príjemne prekvapený záujmom detí. Očakával som, že štvrtý či piaty deň už nik ráno nepríde a projekt bude musieť skončiť. Pochopil som, že realita bude našťastie iná, keď sme videli deti, ako nás čakajú už na autobusovej zastávke, keďže sa veľmi na daný deň tešili.
Na akú situáciu z osady budeš spomínať?
Je ich viac, medzi nimi napr. i to, aký fajn kontakt sme nadobudli so starostom Markušoviec p. Virágom, ktorý je tiež Róm a veľmi dobre pozná miestnu komunitu alebo to, ako sa nám podarilo navnadiť viacero detí na to, aby sa viac vzdelávali a dodnes im táto motivácia ostala.
O čom snívajú rómske deti z Markušoviec? Majú podľa teba budúcnosť? Zvládnu niekedy maturitu alebo sa dostanú na vysoké školy?
Mal som dojem, že snívajú o bežných veciach. Aby boli prijatí v spoločnosti, aby žili v normálnom dome v normálnej časti mesta a nie v osade. Chcú mať rodinu, prácu a jednoducho mať sa lepšie, než sa majú teraz. Stále viac (na rozdiel od svojich rodičov) hovoria aj o vzdelaní. Podľa mňa budúcnosť majú. Možno nie všetky a hneď, ale majú ju. Stále je medzi nimi bežnejšie, že končia stredné školy, alebo aspoň nejaké tie učňovky. Myslím, že ich treba však viac začleniť do spoločnosti, nech vidia, že to, že keď na sebe začnú makať a snažiť sa žiť lepšie ako ich rodičia, má svoje ovocie a zmysel.
Foto: Filip Bajtoš
