Ostrovný štát v Stredomorí sa za posledné roky stal pre žiadateľov o azyl vyhľadávanou cestou do Európy. Migračnú politiku ale značne komplikuje rozdelenie Cypru na grécku a tureckú časť.
Stalo sa tak po tom, čo Turecko v roku 1974 obsadilo sever ostrova. Kým Cyperská republika na juhu je medzinárodne uznanou krajinou a členom Európskej únie, Severocyperskú tureckú republiku oficiálne uznáva iba Turecko. Na pomedzí dvoch odlišných svetov je spoločná metropola, ktorej patrí status posledného rozdeleného hlavného mesta na svete. Stredom starobylej Nikózie sa totiž tiahne nárazníková zóna oddeľujúca oba štáty.
Sever od juhu nedelí len hraničná čiara, ale aj jazyková bariéra, rozdielne ekonomické zázemie či etnické zloženie obyvateľstva. Problematická história ostrova a nevyriešené spory sa odrážajú aj na súčasných pomeroch. Napätie medzí oboma časťami Cypru už dlhší čas prehlbuje odlišný postoj k migračnej politike. Juh zápasí s veľkým počtom utečencov, ktorí prichádzajú zo severnej časti riadenej tureckou vládou. Keďže Cyperská republika neuznáva územie na severe, hranica sa nepovažuje za legálnu. „Na severe nefunguje žiadny azylový systém. To znamená, že tam ľudia nemôžu získať azyl a medzinárodnú ochranu. Prvou zastávkou pre utečencov je síce severný Cyprus, prekročia však zelenú čiaru a sú na juhu," vysvetľuje výkonná riaditeľka Caritas Cyprus Elizabeth Kassinis.
Hranica v Nikózii
Rozdelenie ostrova využívajú vo veľkej miere prevádzači na novodobé obchodovanie s ľuďmi. Utečencom sľubujú, že ich dostanú do západnej Európy, tí sa však po zaplatení poplatkov namiesto vytúžených krajín akými sú Nemecko či Taliansko ocitnú na severnom Cypre, odkiaľ ich následne prepravia cez hranice na juh. Technicky sú v Európe, no nikto z nich neočakával, že prídu do krajiny, ktorá je len necelých sto kilometrov od vojnou zničenej Sýrie. Cyprus je tak zo dňa na deň uprostred prudko sa rozvíjajúcej migračnej krízy. Stal sa útočiskom pre ľudí najmä z krajín Blízkeho východu a Afriky. V prvom štvrťroku prišlo na Cyprus podľa údajov UNHCR najviac žiadateľov o azyl zo Sýrie, Indie, Kamerunu, Bangladéša, Pakistanu, Nigérie, Nepálu, Konžskej Demokratickej republiky a Egypta. Mnohí utiekli z vojnových zón, no po príchode na Cyprus čelia ďalším náročným výzvam. Vytrhnutí zo svojho domova začínajú v cudzej krajine život opäť od nuly. V Cyperskej republike funguje viacero organizácii a centier, ktoré takýmto ľuďom v núdzi podávajú pomocnú ruku. Pomáhajú žiadateľom o azyl integrovať sa do miestnej komunity, zabezpečiť základné potreby a v neposlednom rade vytvárajú priateľské prostredie. Ich práca a nadšenie si zaslúži aspoň minimum pozornosti.
Caritas Cyprus stiera rozdiely medzi rasami, prináša nádej marginalizovaným skupinám a ľuďom žijúcich v chudobe. Prevádzkuje informačné strediská a prístrešky pre najzraniteľnejšie skupiny utečencov.
Learning Refuge v Pafose poskytuje utečencom výučbu jazykov, pomoc so sprostredkovaním zdravotnej starostlivosti či právnických služieb.
Sýrska rodina v Learning Refuge
Ťažkosti spojené s príchodom do cudzej krajiny výrazne pomáha zmierňovať Dignity Centre v Nikózii. Jeho činnosť bližšie opisuje samotná riaditeľka Paula Mesureta: „Naše centrum predstavuje kreatívny a spoločenský priestor pre všetkých, ktorí sa chcú naučiť nové zručnosti. Medzi naše aktivity patria napríklad kurzy šitia. S odbornou pomocou skúseného krajčíra majú naši členovia možnosť vyrábať oblečenie a iné doplnky, ktoré následne predávame na našom internetovom obchode. Týmto spôsobom sú schopní zarobiť si nejaké peniaze, ktoré im pomôžu znovu naštartovať ich život.“
Cyperská republika teda nie je len známou dovolenkovou destináciou, ale aj miestom s najvyšším počtom žiadateľov o azyl na počet obyvateľov v Európskej únii. Dôkazom je preplnený utečenecký tábor v Kofinou. Stovky ľudí. Muži, ženy, deti. Všetkých spája jediné. Pohľad plný neistoty a zúfalstva. Výnimkou nie je ani mladý muž z Kamerunu. Yebga Clinton má 24 rokov a neľahký životný osud. Posledný rok prežil ďaleko za hranicami svojej domovskej krajiny, kde musel po sérií udalostí čeliť prenasledovaniu.
Aký bol tvoj život pred príchodom na Cyprus?
Pracoval som ako nezávislý novinár pre niekoľko médií ako je Hi TV, CMTV a CLINT MEDIA. Publikoval som tam svoje články, a zároveň prispieval citlivými informáciami o konflikte v anglicky hovoriacich regiónoch Kamerunu. 10. apríla 2019 som viedol investigatívu týkajúcu sa zavraždenia 17 ľudí kamerunskou armádou v severozápadnom regióne. Snažiac sa o objektívnosť mojej reportáže som poukázal na vyčíňanie separatistov. Všetko to začalo vyhrážkami, ktoré sa stupňovali. Jedného dňa ma separatisti uniesli na ceste z práce. Prepustili ma až po zaplatení 700 000 frs (približne 1119 eur - pozn. red.). Krátko po mojom prepustení sa mi vyhrážali príslušníci armády, že ak nebudem ticho v záležitostiach štátu, trpko pocítim dôsledky svojho konania. O pár dni neskôr bol na mňa vydaný zatykač. Obvinili ma zo šírenia falošných správ s cieľom poškodiť dobré meno krajiny. Môj kolega Samuel Wazizi, ktorý neskôr zomrel v policajnej väzbe bol zatknutý. Moju mamu a mladšieho brata zbili a zadržali, pretože polícii odmietli povedať, kde sa nachádzam. Štátnu univerzitu, na ktorej mama prednáša nepretržite sledovali. Nedávno som sa dozvedel, že jej pozastavili plat. Nepochybujem o tom, že to súvisí s mojím prípadom. Nekončiace vyhrážky smerujúce na mňa a moju rodinu, rovnako ako aj zmiznutia ostatných novinárov, ma nakoniec donútili opustiť krajinu.
Zložitú pozíciu novinárov napokon potvrdzuje aj rebríček slobody tlače pre rok 2020, v ktorom sa Kamerun spomedzi 180 krajín umiestnil na 134. mieste.
Tlač je pod prísnou cenzúrou a väčšina novinárov píše to, čo vyhovuje štátnej agende. Niektoré privilégia využívajú štátne média, ktoré veľmi sťažujú nezávislosť žurnalistiky. Vláda tvrdí, že existuje sloboda tlače, no od roku 2019 je uväznených asi 15 nezávislých novinárov. Ďalší môj kolega bol odsúdený na desať rokov väzenia za to, že odmietol zdieľať zdroje súvisiace s obeťami Boko Haram na hraniciach medzi Kamerunom a Nigériou. V Kamerune je bežnou vecou, že nezávislí novinári končia vo väzení na dlhé roky. Niektorí nemajú to šťastie a rovno ich zabijú.
Mal si v pláne odísť do inej krajiny?
Cyprus bol pre mňa jedinou dostupnou alternatívou. Spočiatku som sa snažil odísť do Nigérie. Kvôli blízkej vzdialenosti Nigéria hostí najväčší počet kamerunských utečencov. Môj odchod tam ale nebol možný, pretože separatisti kontrolovali hranice medzi Kamerunom a Nigériou. Zabili by ma, keby som sa pokúsil uniknúť touto cestou. Európu som považoval za jediné bezpečné miesto. Ďalší pokus opustiť krajinu bol prostredníctvom štúdia v Poľsku. Vyžadovalo si to však cestu do Nigérie, predtým než by som získal potrebné víza. Následne som skúsil odísť na Cyprus, myslím tým severnú časť. Trvalo mi iba týždeň, kým som sa prihlásil na štúdium. Zaplatil som 1000 eur za školné a ďalších 1000 za letenku do Istanbulu. Z Istanbulu som letel na Severný Cyprus.
Čo nasledovalo potom?
Úprimne, keď som sa tam dostal, vôbec som nevedel, že ide o de facto štát. Dozvedel som sa to až vtedy, keď mi bolo povedané, že som v nelegálnej časti Cypru, kde si nemôžem hľadať azyl. Mal som pri sebe už len veľmi málo peňazí, no našťastie som tam stretol jedného kamerunského študenta. Vysvetlil som mu svoju situáciu, doviedol ma na stavenisko, kde som bol schopný zarobiť si peniaze na nasledujúce dva týždne. Potom mi dal kontakt na tureckého Cyperčana, ktorý ma za 280 eur priviezol na Cyprus. Hneď po mojom príchode do uznanej časti Cypru som išiel na imigračný úrad v Nikózii a požiadal o azyl. Prvý týždeň som strávil v tábore Pounara, následne som bol presťahovaný do Kofinou. Bolo mi povedané, že sa v priebehu šiestich mesiacov dozviem rozhodnutie ohľadom môjho prípadu a rovnako to, či by mi na Cypre mal byť udelená medzinárodná ochrana. Prešlo už desať mesiacov a zatiaľ sa mi nikto neozval.
Yebga Clinton v utečeneckom tábore Kofinou Camp
Z akých dôvodov ľudia opúšťajú krajinu? Zrejme hlavným motívom nebudú zlé hospodárske a sociálne podmienky.
Situácia v Kamerune je veľmi napätá. Značný počet ľudí opúšťa krajinu kvôli anglofónnemu konfliktu v severozápadnom a juhozápadnom regióne, ktorý sa začal ako pokojný protest. V roku 2016 vyústil do ozbrojeného konfliktu, pri ktorom zomrelo približne 6000 ľudí a ďalších 500 000 bolo násilne vysídlených. Domy a dediny boli vypálené. Som presvedčený o tom, že ľudia neopúšťajú krajinu z ekonomických dôvodov, ale kvôli získaniu medzinárodnej ochrany. Rovnako hľadajú miesto, kde môžu pokojne žiť. Strach o život je pre ľudí tou najväčšou motiváciou.
Ako sa začal spomínaný konflikt?
V 60-tych rokoch dostali obyvatelia britského južného Kamerunu na výber, či sa pripoja k susednej Nigérii alebo budú súčasťou frankofónnemu Kamerunu. Rozhodli sa pripojiť ku Kamerunu, ktorý bol predtým francúzskou kolóniou. Verili, že to bude federálne usporiadanie, ktoré im poskytne dostatočnú politickú a kultúrnu autonómiu. Namiesto toho sa realitou stala zvyšujúca centralizácia a kultúrna asimilácia. Anglicky hovoriacu časť Kamerunu ovládala frankofónna časť z ekonomického, sociálneho či politického hľadiska. Školy a univerzity v anglicky hovoriacich regiónoch boli nútené vyučovať mnoho kurzov vo francúzštine. Predzvesťou budúceho konfliktu boli protesty anglofónnych právnikov a učiteľov. Potom nasledovali protesty študentov na univerzite v Buea, ktorí vyjadrili nesúhlas s francúzskym vzdelávacím systémom. Na internete sa dokonca objavili videá o neľudskom zaobchádzaní so študentami, právnikmi a aktivistami v oblasti ľudských práv. Títo aktivisti žiadali federálny systém vlády, ktorý by zahŕňal desať štátov. Hlavné aktivity boli rozdelené medzi federalistov a separatistov, keď sa federalistom nepodarilo dosiahnuť federáciu dvoch alebo desiatich štátov, separatisti obkľúčili anglicky hovoriace regióny Kamerunu. Hlavnou udalosťou bolo vyhlásenie nezávislosti štátu Ambazónia separatistami v roku 2016. Pokojný protest sa zmenil na krvavý konflikt a kamerunský prezident vyhlásil vojnu separatistom.
Venuješ sa aj teraz písaniu alebo to nie je možné?
Nie je to možné, pretože zatiaľ nemám nárok na ochranu. Je to veľmi frustrujúce. Stratil som všetko, vrátane mojej hrdosti a zmysla života. Moja rodina si prechádza situáciou, ktorá je mimo moju kontrolu a tu na Cypre sa cítim úplne neužitočne, keďže nemôžem písať.
Aká je šanca, že sa vrátiš naspäť do Kamerunu?
Nemám žiadnu šancu na návrat, až kým neprekonám všetky hrozby, ktorým v súčasnosti čelím. Ak budem mať istotu, že budem spolu s mojou rodinou v bezpečí, veľmi rád sa do Kamerunu vrátim. Napriek všetkému, čo sa udialo, je to stále môj domov a všade inde na svete sa budem cítiť ako cudzinec.
Utečenecký tábor Kofinou Camp
Mladému novinárovi čas strávený v Kofinou Campe najviac znepríjemňuje spomínané čakanie na rozhodnutie, ktoré ovplyvní jeho nasledujúci život. Skúsenosti s dlhou dobou pri spracovávaní azylových žiadostí potvrdila aj Emilia Strovolidou z Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR): „Hoci zákon ustanovuje, že azylové prípady by sa mali vybaviť do šiestich mesiacov, trvá to omnoho dlhšie. Situácia ohľadom koronavírusu pozastavila niektoré procesy. Už pred vypuknutím nákazy COVID- 19 bolo oneskorenie pri vybavovaní azylu hlavnou výzvou celého azylového systému.“ Počas aktuálnej pandémie je budúcnosť ľudí v utečeneckých táboroch nejasnejšia než kedykoľvek predtým.
Príbeh Yebgu je však len malou kvapkou v mori. Nie len on si namiesto istej smrti zvolil nedobrovoľný odchod z domova. Iní sa veľmi pravdepodobne stali obeťami nekalých praktík prevádzačov. A deti sa prizerajú neprávosti okolo nich. Každá jedna tvár v utečeneckom tábore je poznačená utrpením, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Títo ľudia neprišli do Európy zaberať miesto. Túžia po bezpečnom úkryte a dôstojných podmienkach na život, ktoré im ich domovské krajiny častokrát nevedeli poskytnúť. Od nás žiadajú len trocha tolerancie. Bráni nám v nej strach z neznámeho či hrozba narušenia akejsi komfortnej zóny? Šíriť mylné stereotypy nie je riešenie. Zabrániť tomu môže len osobná skúsenosť. Pretože predsudok začína nevedomosťou a končí poznaním...
Foto: Mária Kromková
Irina Adamova
