Príjemný mikrofonický hlas avizoval zastavenie linky X6. Dvere električky sa otvorili menej ochotne než obvykle. Hluk vychádzajúci z ulíc sa v maximálnej miere umocňoval pozdĺž priľahlej zastávky. Rozhliadla som sa po okolí.
Sobota nesúca sa v duchu zaužívanej koncepcie. Z tejto vety vyplývajú minimálne dve skutočnosti. Šoféri rezignovane zmierení s ortieľom svetelnej signalizácie. Davy ľudí valiace sa pešou zónou do neďalekého nákupného centra.
Nábrežie Milana Rastislava Štefánika neostalo svojej povesti nič dlžné. Je potrebné skonštatovať, že si aj po rokoch zachovalo svoje osobité čaro. Logickým vyústením toho bol húf cudzincov ale aj miestnych, postávajúcich pred novou budovou SND. Predmet môjho záujmu predstavoval zhluk osôb, ktorý sa spontánne vytvoril okolo pamätníka venovanému Štefánikovi. Skryto, takmer nepozorovane, som sa stala jeho súčasťou.
Socha v nadživotnej veľkosti má úctyhodné rozmery. Vyše sedem metrov vysoký Štefánik vyobrazený v leteckej uniforme. Už desať rokov sa hrdo pozerá na Dunaj. Generál, politik, diplomat, legionár, vojenský letec, astronóm. Bez akýchkoľvek polemík, človek nevšedných kvalít. Zaslúžene mu prislúcha viacero prívlastkov. Zaujímalo by ma, na ktorý z vyššie spomenutých bol najviac hrdý. Rovnako sa zamýšľam aj nad ďalším smerovaním jeho sľubne rozbehnutej kariéry. Nezodpovedaných otázok pribúda. Nebyť 4. mája 1919. Pred takmer pol rokom sme si pripomenuli trpké výročie jeho tragickej smrti. Za svoj krátky život stihol Štefánik vstúpiť do histórie európskych národov. Predovšetkým je veľkými písmenami zapísaný do tej našej, slovenskej. V pohnutých časoch sa stal pilierom slobody slovenského národa, ktorá sa predtým javila ako utópia.
Pred pamätníkom je nemožné prehliadnuť majestátnu sochu leva symbolicky držiaceho znak Československa. Medzivojnového štátu, ktorý Štefánik v roku 1918 spolu s Tomášom Garrigue Masarykom a Edvardom Benešom zakladal. Je krutou hrou osudu, že sa nedožil jeho budovania. Pracovitosti, ktorou sa vyznačoval, ostal verný počas celej svojej existencie. V dnešnom ponímaní by sme ho označili nálepkou „workoholik“. Adekvátne a zároveň explicitne tohto velikána charakterizuje jeho vlastný výrok „radšej sa zodrieť ako zhrdzavieť“, ktorý medzičasom zľudovel.
Dokázal pracovať v neľahkých podmienkach, zvlášť pre Stredoeurópana, a to dokazuje jeho húževnatosť, bojovnosť, odhodlanie, ktoré sa častokrát odkláňali od normy. Výškový hendikep si zas bravúrne kompenzoval svojou charizmou a intelektom. Odhliadnuc od všetkého bol pre mňa Milan Rastislav Štefánik vlastencom so šľachetným srdcom, večne romantickou dušou a nepoddajným charakterom. Poukázal na dôležitosť snov a vlastných ideálov, ktoré neúnavne vnášal do spoločnosti.
Vo vzduchu cítiť dozvuky búrky, ktorá sa v noci prehnala značným územím Bratislavy. Včerajšie pustošenie prinieslo svoje ovocie. Dnes je obloha jasná a bez jediného mraku. Mimochodom, len nedávno som sa dozvedela o Štefánikovom pôsobení na poli meteorológie. Je tak pravdepodobné, že by ma svojou podrobnou analýzou počasia strčil do vrecka. Jeseň doznieva a s ním súvisiace úvahy. Bez ohľadu na ročné obdobie, ja snívať neprestanem.
Štefánik. Národný hrdina, ktorý si zaslúži viac ako len stranu a pol na papieri. Prebúdza vo mne národnú hrdosť. Osobnosť svetového formátu v priestore i čase. Naša a som pyšná na to, že čiastočne aj moja.
Foto: Pixabay
