Pustiť alebo nepustiť? Veľa ľudí sa už ocitlo v situácií, keď museli rozmýšľať, či niekoho v čakárni pustia pred seba alebo nie. Ako by ste reagovali vy? Ak aj rozmýšľate, že by ste to spravili, neostalo by to iba pri rozmýšľaní?
Čakanie u lekára je pre mňa, ako aj iných ľudí, veľkou skúškou trpezlivosti. Ustavičné smrkanie, kašeľ či bolesti hlavy sú nič oproti neubúdajúcej rady predo mnou. Rady plnej ešte nervóznejších ľudí ako som ja. Pacientov však stále len pribúda. Najprv si myslíte, že to nie je váš problém, predsa dovnútra sa dostanú po vás. Omyl. Každý z nich sa už tlačí pred sestričku s nacvičenou vetou: „Ja tam budem len chvíľu, potrebujem len lieky.“ Alebo: „Potrebujem len vypísať PN-ku.“
Krvný tlak vám enormne stúpne a sa už neviete dočkať, kedy sa dostanete dovnútra, aj keby by tam s vami robili čokoľvek. Po mnohých takýchto skúsenostiach som sa poučila. Uzavrela som sa teda do bubliny, ochránená od všetkých okolitých negatívnych vplyvov a moju myseľ sa plne sústredila na správy v mobile. Všetko teda išlo podľa plánu. Zrazu však bublina praskla. Spôsobila to otázka jednej mladej pani. Počula som iba poslednú časť vety, ale myslím, že sa chcela opýtať: „Môže ma, prosím, niekto pustiť pred seba?“ Jej odvaha ma priam ohromila. V zapätí som sa v duchu začala smiať, že tento pokus jej asi nevyjde. Počula som ešte slovo po operácií, ale bola som príliš ďaleko, aby som rozumela celej vete. Vyzerala ako zdravý človek, teda neodpadávala tam, čo jej v tej chvíli asi veľmi nepomohlo. Ak by skolabovala, možno by ju niekto pustil. Dokonca ani nevyzerala, že je po operácií, čo mala asi znamenať jej druhá veta. Na to sa ozval pobúrený starý pán s barlami. Aj on je po operácií a čaká tu. Ostatní pacienti boli radšej ticho. Vyzeralo to ako dostatočný argument pre všetkých, a preto ich svedomie nemuselo zvádzať boj s odvahou, či ju pustiť alebo nie. Stále totiž hrozila možnosť, že keby ju niekto nechal, automaticky by predbehla aj ostatných. Takto sa tým nikto nemusel zapodievať. Rozsudok bol jasný, bude musieť počkať. Keby starý pán nič nepovedal, možno by sa nejaký odvážlivec našiel. Ale to už som bola opäť vo svojej bubline, až kým ma lekárka nezavolala dovnútra. Keď som vchádzala do ordinácie, poriadne som si prezrela spomínanú pani. Nebolo na nej nič nezvyčajné, no vedľa nej ležal akýsi pán. Nevyzeral, že je na tom zdravotne najlepšie. Ležania na plastových stoličkách, na ktorých sa zle sedelo, nie ležalo. V tej chvíli som to pochopila. Dovnútra mal ísť on. Prvá veta teda asi znela: „Môžete nás, prosím, niekto pustiť pred seba?“ A druhá: „Je po operácií.“ V tej chvíli som prekliala svoju bublinu a zamyslela sa nad ostatnými ľuďmi, ktorí sa nezachovali o nič lepšie ako ja.
Nad touto situáciou som dlho uvažovala. Rozprávala som sa o tom aj s kamarátmi. Všetkým som položila otázku, akoby sa zachovali oni, keby sa ich niekto opýta, či ho pustia pred seba. Odpoveď bola skoro totožná. Najprv by zistili, prečo sa chce predbehnúť a keby to bolo vážne, tak by ho nechali. Po týchto vyjadrenia som nad tým rozmýšľala ešte intenzívnejšie. Nakoniec som sa spýtala sama seba, ako by som odpovedala na túto otázku ja, keby sa ma to niekto spýta ešte pred touto situáciou. Povedala by som to isté. Ale prečo som tú pani teda nepustila pred seba? Aby som vyriešila túto dilemu, rozhodla som sa nazbierať odvahu a opäť som išla k lekárke. Postavila som sa pred jej dvere a spýtala sa, kto je posledný. Aby som vyvolala dojem zúfalej študentky, dodala som ďalšiu otázku s mierne vystrašeným tónom: „To všetci čakáte?“ Chvíľu som nervózne pobehovala po čakárni a neustále sa pozerala na hodinky. Napokon som sa opýtala, či by ma niekto pustil pred seba, pretože nestíham. Ľudia na mňa len nechápavo pozerali a čakali, kto prvý odpovie. Nikto sa ma nespýtal, kam sa ponáhľam, prečo sa ponáhľam, ani nič. Konečná odpoveď nezaznela, alebo bolo jasne vidieť, že si tam mám posedieť, až kým neprídem na rad. Mňa vtedy zaujímala ešte jedna otázka. Uvažoval niekto nad tým, že by to spravil? Alebo hneď poznali odpoveď, len to nechceli povedať. Aby som sa to dozvedela, všetkým som vysvetlila celé toto divadlo. Jedna mladá mamička vedela zo začiatku, že ma nepustí. Je chorá aj ona a musí tu sedieť. Staršia pani, čo bola vedľa nej nad tým rozmýšľala. Rozmýšľala, ale nič nepovedala.
Je rozdiel, čo ľudia chcú urobiť a čo naozaj spravia. Mnohí z nás by ani nenapadlo, že zareagujú podobne ako ja, alebo ako staršia pani v čakárni. Aj keď to nemusí platiť o všetkých. Možno sa nájde pár ľudí, ktorí človeka pustia aj bez rozmýšľania.
Foto: Pexels
