Mišo a Táňa z Rádia Expres: Do práce chodíme 3 hodiny pred samotným vysielaním
Michala Saba a Táňu Šúrovú máte možnosť počuť každé pracovné popoludnie od 14. do 17. hodiny v šou Mišo a Táňa na Rádiu Expres. Vedeli ste, že práca moderátora nie je len o čítaní z obrazovky počítača, ale celé vysielanie si pripravujú sami a nechodia do práce pár minút pred samotným vysielaním? Ak vás zaujíma viac a čo predovšetkým zahŕňa moderátorská práca v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku, čítajte ďalej.
Popoludňajšiu šou Mišo a Táňa spolu moderujete od septembra minulého roka. Ako sa vám spolu pracuje?
T: Mišo mal podľa mňa trošku inú situáciu ako ja. Ja som predtým spolupracovala s ďalšími piatimi ľuďmi v tíme. Predtým som robila v rannom Hemendexe, takže pre mňa sa len zmenil počet ľudí z piatich na jedného. Je to teda troška viac práce, keďže dĺžka vysielania sa rozdelí medzi dvoch ľudí a nie medzi šiestich, ako to bolo ráno. Ale inak sa mi s Mišom spolupracuje dobre. Keďže ja nie som veľmi spontánny typ, páči sa mi na ňom, že si chce robiť prípravu na vysielanie. Občas mi niečo napadne spontánne povedať, ale mám radšej, keď si to nacvičím vopred.
M: Ale občas sa ti zadarí...
T: Hej, občas sa mi zadarí. (smiech)
M: Možno je to aj vecou chémie a praxe. Keď si v skupine ľudí, ako napríklad v Hemendexe, kde je šesť ľudí, tak je to síce dobre riadená a presne organizovaná jazda, ale predsa len, je to bunka šiestich ľudí, ktorí si navzájom pomôžu. Moderovanie vo dvojici, a Táňa teda nie je moja prvá moderátorská kolegyňa, je o tom, že tam to je vyslovene len o tebe a o nej.
Každý sme len človek, občas sa stane, že nie každý deň je super. Nie každý deň vyskočíš z postele s tým, že ovládneš zemeguľu. Nie každý deň je to o tom, že sa cítiš sa poprdeli dobre, nie vždy všetko klape... Keď máš menší počet ľudí v tíme, je to o to náročnejšie. Je tam nutná aj istá miera empatie a schopnosť vycítiť bez toho, aby sme sa museli o tom čo i len porozprávať, že jeden musí niekedy ťahať viac. Sú dni, kedy je to, samozrejme, „fifty-fifty“. Ale je to zo dňa na deň a sú to dennodenné situácie.
Je to vzťah. Je to kompaktná bunka dvoch ľudí, ktorí si musia na seba aj časom zvyknúť. Aj v partnerských vzťahoch je to tak, že si na seba musíte zvyknúť. Myslíš si, že vieš, do čoho ideš, približne máš toho človeka načítaného, vieš, čo môžeš od neho približne očakávať, ale nevieš, čo bude.
Toto je veľmi krátko na to, aby sme dokonale poznali, odčítali alebo vychytali reakcie toho druhého. Našťastie, Táňa nie je vzťahovačný typ, nie je to bojovník, ktorý si neuzurpuje o každé tretie slovíčko alebo nepočíta na kalkulačke, že kto rozprával do éteru dlhšie. Ale aj tak to bude ešte otázka niekoľkých mesiacov. Nemôžeš očakávať, že začneš s niekým moderovať a zrazu máš pocit, že už nemáte na čom pracovať a idete na istotu.
T: Ja by som ani nechcela, aby sme išli hneď tak, že nie je na čom pracovať. Tým sa riadim aj v živote. Keby som sa dostala do stavu, kedy si poviem, že super, už sa nemám čo naučiť, tak by to bolo hrozné.
Vy momentálne „ťaháte“ popoludňajšiu šou bez produkčnej...
M: Áno, je to bez produkčnej, má to svoje tienisté stránky, ale má to aj svoje benefity. Keď ideš na konci dňa domov, povieš si, že bolo to naše vysielanie a bolo to o nás. Samozrejme, je super komfortné prísť a mať to celé spísané, ale o to je to krajšie, prísť do rádia s tým, že vieš, o čom chceš vysielať, vieš, čo chceš rozprávať a máš približne nejaký náčrt. Máme nejakú bunku tém, ktoré máme v zálohe, že keby sa v ten deň nič nedialo, tak ich vieme povyťahovať, ale veľa vecí si aj plánujeme. Pravidelne máme každý týždeň porady, čiže vieme, čo budeme vysielať.
T: Mne absentuje ten človek ďalší hlavne vtedy, keď nám napíše nejaký výherca a pýta sa, že kedy mu príde tričko, ktoré vyhral. A potom si poviem, hoplá, neposlala som cenu. Takže občas zabudnem na nejakú praktickú vec.
M: Bolo by to iné, keby sme fungovali napríklad na modeli, že máme vstup po každej alebo každej druhej pesničke. Ale máme dosť času na to, aby sme si vypilovali veci. Kebyže máme po prípade vstup o celej a potom až po troch pesničkách, tak vieme prípadne zahrať ešte jednu a dostať to do takého stavu, v akom to chceme mať.
Čo všetko zahŕňa práca moderátora?
T: Len sa posadíš a rozprávaš, samozrejme (smiech). No... všetko. V podstate tým vysielaním stále žiješ. Si vonku, rozprávaš sa s kamarátmi a už rozmýšľaš nad tým, ako by si to mohla dať do vstupu. Napríklad niekto niečo povie, ostatní sa začnú smiať a ty si povieš, že to je celkom zaujímavé a už si píšeš poznámky. Mne sa stáva, že ľudia to už na mne postrehli a dávajú si pozor, čo predo mnou hovoria. Alebo sa navzájom medzi sebou upozorňujú: „Dávaj si pozor, lebo Táňa to povie do rádia.“
M: Je to práca, ktorá je 24/7. Ľudia, ktorí chodia do práce od 8 do 16 alebo pracujú na zmeny, vedia, že musia prísť na zmluvne dohodnutý čas. My síce vysielame od 14 do 17, ale sme tu tri hodiny predtým a to vysielanie si pripravujeme. To ale neznamená, že to je všetko. Jednoducho ideš, vnímaš, pozeráš v potravinách, na úrade, na čerpacej stanici, pri odtiahnutí auta... (smiech) Stále máš nejaký motív, ktorý vieš svojím spôsobom, niekedy horšie a niekedy lepšie, pretaviť do vysielania a použiť každú jednu životnú situáciu.
Myslím, že na začiatku sme si s Táňou veľmi dobre stanovili, že tá šou, ktorú robíme, sa síce volá Mišo a Táňa, ale je to s ľuďmi, o ľuďoch a pre ľudí. Čiže ten základný benefit je rozprávať o veciach, ktoré sa môžu stať komukoľvek a žiť veci, ktoré sa môžu stať hocikomu. To vysielanie je kontinuálne celodenné od rána do večera. Ráno vstávam každý deň pred šiestou, počúvam podcasty a zahraničné vysielanie, kde beriem inšpiráciu, čo ma zaujíma a kde rozprávajú o témach, o ktorých nerozpráva nik iný. To sú veci, ktoré ma fascinujú a je to aj jeden z pilierov, na ktorých si dlhé roky staviam moju moderátorskú kariéru. Jednoducho, chcem rozprávať o veciach, o ktorých nerozpráva nik iný. Chcem prinášať informácie, ktoré môžem buď poskytnúť ako prvý alebo môžem podať na ne iný pohľad. To je zdroj mojich inšpirácií. No a potom vstaneš, rozbehneš sa do dňa a už to ide.
T: No a prídeš do rádia a začneš písať. My si teda vstupy píšeme...
M: Akože nie všetky (smiech).
T: Nie všetky, sú veci, ktoré sú teda naozaj spontánne a prirodzené, ale...
M: Asi 0,1 percenta.
T: My máme aj pazvuky poznačené (smiech). Aby sme ale teda zodpovedali otázku, prečo sme tu tri hodiny pred vysielaním, lebo to nie je veľa ľuďom úplne celkom jasné, tak je to presne preto, že si spíšeme, čo ideme robiť, oslovujeme poslucháčov cez sociálne siete, snažíme sa na nich dostať telefónne čísla a potom im zatelefonovať a teda tak ich dostať do éteru.
M: Je super mať databázu poslucháčov, ktorých telefónne číslo vieš kedykoľvek použiť. Vieš, že sú to ľudia, ktorí ťa jednoducho nesklamú. Nemôžeš mať ale bunku istých ľudí vo vysielaní stále. Facebook, ktorý my využívame primárne ako zdroj obsahu reálneho života, keď potrebujeme mať kontakt s ľuďmi, ti ponúka miliardu vecí a je na nás počas tých troch hodín vysielania, aby sme z toho, čo máme, vyťažili to najlepšie. Ako keď robíš extrakt z nejakých olejov, tak chceš z toho oleja vyťažiť to najlepšie, čo je pre teba najzdravšie. Z toho veľkého galónu niečoho vyťažiť úplne že mililiter, ale toho najlepšieho, čo môžeš použiť.
T: Mňa najviac baví, keď nám reagujú ľudia na to, čo hovoríme do éteru. Napríklad tie naše životné situácie: s niečím sa podelíme a niekto nám na to reaguje priamo alebo aj nepriamo – len sa odpichne od nejakého slova a rozvinie to ďalej. Je potom super, keď si nájdeš takýto odkaz a vieš ho použiť do vysielania.
M: Tá práca je naozaj kontinuálna a ty jednoducho tvoríš celý deň. My vieme, že síce pracujeme odvtedy dovtedy, ale musí to byť každý deň iné, musí to byť zaujímavé a musí to byť originálne. Ľudia, ktorí pracujú napríklad od 8 do 16, vedia, že o 16 môžu vypnúť. Ale ty, keď si kreatívec, tak tú hlavu nevypneš. Lebo jednoducho ti to nedá.
Nemyslím to ale ako sťažnosť. Milujem tú prácu. Neberiem to ani tak, že chodím do práce - ja chodím do rádia a chodím sa zabávať. Samozrejme, že sú tam isté zodpovednosti, ale úžasné na rádiu, keď to porovnám napríklad s televíziou, je to, že tam je okolo teba miliarda ľudí a aj tí, ktorí nemusia, ti „pindajú“ do roboty. A to rádio je jednoducho iba o tebe. O tom, ako ty to chceš, ako to postavíš, potom samozrejme máš „aircheck“ s programovým riaditeľom, ktorý ti to povie trošku inak, (smiech) ale jednoducho... je to naozaj tvoja výkladná skriňa.
Ako ste už spomínali, svoju popoludňajšiu šou prezentujete tak, že je hlavne o tých poslucháčoch. Stalo sa vám niekedy, že ste dostali od nich zlú odozvu?
T: Môj posledný hejt teraz na Facebooku je, že sa hlúpo smejem. Takže sa snažím nesmiať.
M: Ale to, že to tá pani napísala na Facebook pod hlasovanie v kategórii Mimoň... (smiech)
T: Tak ja rozumiem, asi jej to už liezlo na nervy...
M: Ale to, že ja päť rokov krochkám, keď sa v Exprese smejem, to jej neprekáža.
T: Ja by som k tomu smiechu chcela povedať, že môj priateľ sa so mnou zoznámil tak, že keď ma počul v rádiu pred dvoma rokmi, tak sa mu páčilo, ako sa smejem. Začal sa o mňa zaujímať, že kto vlastne som, odkiaľ pochádzam a tak. A potom sme sa náhodne stretli, no... nebolo to úplne náhodne...
M: Nazvime to šťuchnutie osudu.
T: Zoznámili sme sa na svadbe cez jeho kamarátku a on mi tam povedal, že sa zamiloval do môjho smiechu a potom, keď ma videl na fotke, tak aj do toho, ako vyzerám. Potom keď sme sa už zoznámili, tak sme sa zamilovali vzájomne a teraz bude svadba.
M: Čiže v preklade, tá pani, ktorá mala problém s Tániným smiechom na Facebooku, tak sa asi málo smeje...
T: Ale tak rozumiem tomu, že nemusím sa každému páčiť...
M: Ale to by bol aj problém, lebo pracujeme v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku. Bol by problém, keby si sa páčil iba polovičnej časti, to je asi trošku problém, ale zákonite sa musí pri tejto práci objaviť aspoň malá skupina ľudí, a je to úplne v poriadku a je to tak zdravé, keď jednoducho niekomu nevyhovuješ. Keď sa moderátor páči všetkým, tak je niečo zle a keď sa nepáči nikomu, tak je tiež niečo zle. Musí to byť vyvážené - musí tam byť aj niekto, komu prekážaš, lebo jednoducho to je voda na tvoj mlyn.
Už predtým sme sa bavili o tom, že práca moderátora nie je len tom, že prídeš, prečítaš, odídeš. Čo by ste ľuďom, ktorí si myslia, že to tak je, odkázali?
T: Nech si to idú vyskúšať. Nech sa skúsia napríklad len tak nahrať na mobilný telefón, zobrať si nejaký text a len si ho prečítať. A ideálne by bolo ešte, keby sa na nich niekto pritom pozeral - pokojne nech je to nejaký rodinný príslušník alebo niekto blízky. Veľa ľudí si myslí, že je to len tak. Lenže aj to obyčajné prečítanie je náročné. Stavím sa, že keď si to náhodou niekto skúsi, tak zrazu zistí, že nedokáže daný text prečítať bez chyby a keď si to spätne vypočuje, tak sa nebude môcť ani počúvať. Lebo napríklad ani ja sa neviem počúvať spätne.
M: Je to remeslo ako každé iné. Má svoje mínusy a má to veľa svojich plusov. A nie je to len tak. Je to empíria, ktorú jednoducho musíš zažiť. Ja som už vzdal tento boj niekomu vysvetľovať, že v rádiu nie som len 3 hodiny denne, nie je to len o tom, že prídem o druhej, zhodím kabát a ideme na to. Je to naozaj mravenčia práca. Keď pracuješ v internátnom rádiu, je to presne tá živná pôda – ten začiatok, kde sa môžeš naučiť byť excelentným moderátorom. Keď si v regionálnom rádiu, aj tam sa chyby odpúšťajú. Nehovorím ale, že u nás sa chyby neodpúšťajú. Každý sme len človek, nie sme stroje.
Vždy, keď príde nový človek do rádia – nový správar, redaktor alebo niečo také a ide na prvé správy, tak mu hovorím, že je to len milión ľudí. Hovorí sa tomu „icebreaker“ a jasné, že je to pre toho človeka hrozná informácia, ale zrazu ho to vyhodí z konceptu. Kebyže si to preložíš do reálnych čísel, už len keby to bolo stotisíc ľudí, tak kto rozpráva len tak pre stotisíc a nehovorím, že k miliónu ľudí?
Je to neskutočná zodpovednosť a naozaj to nie je len tak, že zapneš si mikrofón. Nie je to len tak, keď na teba bliká miliarda svetielok, nie je to len tak, keď pracuješ na štyroch počítačových monitoroch, máš tam živý kontakt s poslucháčom. Nie je to len tak, že musíš postrihať z 12-minútového materiálu rozhovor s poslucháčom. Jednoducho, nie je každý rozprávač a ty z toho musíš vysekať minútu alebo 40 sekúnd, ktoré sú kvalitné a ktoré majú alfu aj omegu. Opakujem, to nie je len tak.
Ak by ste tu pred sebou mali teraz niekoho, koho láka moderátorská práca, čo by ste mu odporučili?
T: Keby mi niekto povedal, že chce byť moderátorom, záleží na tom, koľko má rokov a odkiaľ je. Myslím tým, že čo napríklad vyštudoval a tak. Veľmi často sa mi stáva, že ma zastavujú ľudia a povedia mi niečo v zmysle, že majú kamaráta, ktorý má celkom príjemný hlas, je ukecaný, aj by do toho rádia išiel... A vieš, opýtajú sa to mňa, čo pracujem v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku. Ja som si tiež prešla istou cestou. Začala som v regionálnom rádiu, potom som prišla do regionálneho bratislavského rádia, neskôr som pokračovala v Slovenskom rozhlase, potom som bola vo väčšom komerčnom rádiu a teraz som v najväčšom komerčnom rádiu. A teraz keď sa ma niekto taký opýta, čo nikdy v živote nerozprával na mikrofón a chce si poslať prihlášku do Rádia Expres, tak mu poviem: „Sorry, kamoš.“ (smiech)
Mať ego je dôležité a musíš ho mať. Mne sa napríklad často stáva, že si prestanem veriť a vtedy je môj výkon úplne hrozný, brutálne zlý a nadávam si. A potom keď som si istá sama sebou, je to oveľa lepšie. Takže je super mať ego, ale je dobré mať aj reálny pohľad na seba. Myslím si teda, že ľudia, ktorí sa k tomu mikrofónu dostali už predtým, majú istú výhodu. To je presne to, že odkiaľ pochádzajú. Kebyže to je niekto, kto to nikdy nerobil, poviem mu, nech si to najprv iba skúsi.
M: Keď je niekto presvedčený o tom, že toto je jeho cesta, tak sa, bohužiaľ, musí pripraviť na to, že kým sa dostane do toho bodu, že to naozaj bude toho človeka živiť, bude robiť iba to rádio a bude s tým šťastný, tak je tam veľa odriekania. Či už v rámci osobného rastu alebo v rámci zlepšovania sa práce na sebe. Treba tomu obetovať všetko. Keď to chceš, keď po tom túžiš, tak preto musíš niečo obetovať a musíš obetovať svoj osobný komfort. A mať, samozrejme, ambície, ale pracovať na sebe. Ale to je ako vo všetkom. Bez ohľadu na to, aká je to profesia.
Foto: Facebook
