Mladík Richard si v lete 2017 vyskúšal život a prácu v USA. Tri mesiace strávil v pozícii kuchára v rezorte v Pennsylvánii a pre Študentské noviny detailne opísal svoje zážitky. Prvú časť rozhovoru si môžete prečítať tu.
Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň v USA?
Práca sa mi začínala ráno o siedmej. Vstával som asi 15 minút pred tým, aby som sa pripravil. Keď som sa odpípol našou zamestnaneckou kartičkou, tak som si vzal raňajky a od šéfa som zistil, aký je denný plán. Pripravil som si všetky veci a potom som už iba varil. Ráno som pracoval osem hodín od siedmej do tretej, potom som mal dvojhodinovú pauzu a po nej ešte od piatej do deviatej.
Bolo náročné pracovať tak dlho?
Bolo to určite dlho, natiahlo sa to aj na trinásť hodín denne. Nepripadalo mi to ale až tak veľa, pretože pracovný čas som si vypĺňal a tvoril ja. Sám som si povedal, čo a ako pripravím a podľa toho som si potom celý čas rozvrhol. Bolo to jednoducho úplne iné ako akékoľvek brigády, ktoré som mal na Slovensku.
S čím najzaujímavejším si sa v americkej kuchyni stretol?
Jediné, čo bolo pre mňa iné, bolo, že používajú všade iné mierky. Aj keď som niečo robil podľa receptu z kuchárskej knihy, tak všetky množstvá som si musel prepočítavať na naše mierky. Na začiatku som s tým zaváhal, ale potom som si zvykol.
Keď už si bol v zámorí, stravoval si sa ako miestni, alebo si sa držal našich európskych zvyklostí?
Neviem, aké presne sú európske zvyklosti, podľa mňa sa od tých amerických veľmi neodlišujú. Musím ale povedať, že v USA je iná kultúra stravovania. Nejedia tak ako my a také veci ako my. Nedá sa to povedať generálne, ale Američanov by som ja osobne rozdelil na také dva tábory. Jeden sa absolútne nestará o to, čo zje a druhý to robí presne naopak. Niektorí ľudia si tam počítajú kalórie, merajú si koľko má čo cukru a tuku a kedy to môžu zjesť. Tá druhá skupina, s ktorou som sa v kuchyni stretával častejšie, sa nestarala o to, čo a kedy zje a potom tak aj vyzerala. Celkovo je ale problém obezity spôsobený ich mentalitou, ktorú majú trochu inú. Obézneho človeka napríklad nenazvú obézny, ale veľký.
Naučil si Američanov na nejaké naše jedlo?
Na konci sme mali slovenský a český večer, počas ktorého sme pripravovali naše typické jedlá. Na halušky s bryndzou sme mohli zabudnúť, keďže bryndza sa do USA doviesť nemôže. Reprezentovali sme preto Slovensko guľášom, mäsom v plackách, posúchmi a tradičnou paradajkovou polievkou.
Chutilo im to?
Američania si to veľmi chválili, najmä guľáš, ktorý bol pre nich netradičný. Zjedli to a vraj im to chutilo, snáď si nevymýšľali.
Je niečo z americkej kuchyne, čo ti po návrate domov vyslovene chýba?
Jednoznačne mexické omáčky. Alebo omáčky celkovo, pretože keď už niekedy Američania varia bez chuti, tak omáčkami to vedia dokonale napraviť.
Ako vyzerá klasická americká párty?
Ak ste niekedy videli film Prci, prci, prcičky, tak presne tak isto. Hrajú sa tam alkoholické hry, tancuje sa a jednoducho sa všetci zabávajú. Sú odviazaní, majú skvelú náladu a to už od samotného začiatku. Jednoducho si tam vedia poriadne užívať.
Vedia sa Američania baviť viac než Slováci?
Myslím si, že áno. Ich totiž vôbec nezaujíma, čo si o nich kto myslí. Je im jedno, že sa úplne opijú a neriešia, čo o nich známi povedia ráno. To isté platí aj o tancovaní.
Foto: Richard Eisner
