V roku 2019 som hodila mincu do Fontány di Trevi –vtedy ešte netušiac– čo sa mi tým splní. Prešli dva roky a ja som sa opäť ocitla v Ríme. Legenda asi zafungovala. Tento raz som tam ale nebola ako turistka, no študentka jazykovej školy a bola to láska na druhý pohľad. Veď posúďte sami.
Cestoviny na milión spôsobov, neskutočne dobré gelato, espresso či aperitívo. Nové vedomosti, priateľstvá a zážitky, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Aj takto by sa dali opísať dva septembrové týždne, ktoré som strávila spolu s Education First v slnečnom Ríme. Úprimne, hneď by som si to zopakovala.
Myšlienka vycestovať sa zrodila celkom náhodne, asi pár týždňov pred samotným odletom. Po strednej škole som sa chcela ďalej zdokonaľovať v taliančine, a preto sa mi pobyt s EF-kom zdal ako dokonalá príležitosť. Stačili tri týždne od prvého stretnutia v ich bratislavskej kancelárii a už som plná očakávaní sedela v lietadle smerom do Talianska. Aké šialené, povedali by ste si. Dám vám za pravdu. Bolo to šialené, ale v dobrom slova zmysle. Všetko bolo nové, no o to obohacujúce. Mala som rešpekt z nepoznaného, ale po pár dňoch v Ríme sa všetko zmenilo a ja som sa cítila ako domáca. Žila som si menší dolce vita. Ale poďme pekne po poriadku.
Je nedeľa, piaty september, a ja sedím v letiskovej hale vo Viedni. Netrpezlivo čakám, kým sa na tabuli ukáže môj let- Rím, Ciampino. Ak mám pravdu povedať, letieť po prvýkrát sama a práve z Viedne, bola výzva a obava v jednom. To som však ešte netušila, že to bude to najmenej a že na strach z viedenského Schwechatu budem ešte v dobrom spomínať. Let prebehol celkom bez problémov a po necelých dvoch hodinách som si už na talianskom letisku spokojne vychutnávala cappuccino s neuveriteľne dobrým croissantom. Už po pár zahryznutiach som si uvedomila, kde vlastne som a že ma čakajú úžasné dva týždne.
Ubytovanie som si zvolila v hosťujúcej rodine, pretože je to podľa môjho názoru najlepší spôsob, ako začať svojvoľne komunikovať v danom jazyku. Na poslednú chvíľu – asi pár dní pred odletom – som musela hosťujúcu rodinu vymeniť a dostala som sa do takej, o ktorej sa mi nezdalo ani v najlepšom sne. Apartmán max. pol hodiny od jazykovej školy, hneď za rohom obchod s potravinami, kúsok od bytu zastávka autobusu či metra a mnoho iného. Lokalita ako stvorená na spoznávanie Ríma.
To však nebolo jediné, čo bolo dokonalé. Rodina, u ktorej som bola ubytovaná, bola nápomocná, priateľská a vždy ochotná poradiť. Po pár dňoch som ju brala za vlastnú a apartmán, v ktorom som bývala, som volala domov. Už teraz mi chýbajú všetci jej členovia a taktiež spolubývajúca, Maria z Portugalska, bez ktorej by som to tam prvé dva dni nezvládla.
A čo škola? Nič také ako úlohy či nekonečné sedenie nad učebnicami som tam nezažila. Hodiny boli vždy niečím zaujímavé a niekedy aj zábavné. Ja som mala pomerne vtipného učiteľa, ktorý nám spríjemnil aj učenie sa gramatiky. Myslím to vážne. Veď v akej škole môžete hrať stolovú hru počas vyučovania? Dokonca sme raz spievali talianské pesničky, no verte, že počuť by ste nás naozaj nechceli.
Niečo o prehreškoch, nových priateľstvách i zážitkoch
Trvalo len niekoľko dní a ja som sa začala cítiť takmer ako miestna. Každé ráno som si dala raňajky, zamierila na autobusovú zastávku, po ceste do školy sledovala – ešte turistami prázdne – Koloseum či Rímske fórum, počas obeda chodila so spolužiakmi na cestoviny či pizzu a večer zasa na aperitívo alebo večeru, z ktorej som bola plná ešte dva dni. Ak mám pravdu povedať, na tamojšie porcie obedov, ale aj večerí som si doteraz nezvykla. Aj preto sa raz za čas stalo, že som nejaké jedlo nedojedla a talianskí čašníci i kuchári ma vždy priam zabíjali pohľadom. Bola som pre nich barbar, rovnako aj vtedy, keď som si o 20-tej večer objednala cappuccino. Áno, zhrešila som. Dúfam, že mi všetci talianskí bohovia spolu s čašníkmi odpustia. Do najbližšieho pobytu sa ale polepším. Sľubujem!
Okrem chutného jedla a nápojov som mala možnosť spoznať aj nespočet nových ľudí a nadobudla priateľov z takmer celého sveta. Spoznala som ľudí z Francúzska, Švédska, Španielska, New Yorku či dokonca Venezuely. Vždy sme si mali, čo povedať, pretože nás spájala jedna vec – láska k Taliansku, cestovaniu a spoznávaniu nových kultúr. Doteraz si pamätám na dokonalý výhľad z Piazzale Socrate, ktorý som obdivovala s Rakúšankou Anikou. Alebo rozhovory s francúzskou Pauline pri pohľade na nočné námestie Piazza del Popolo. Rovnako tak nezabudnem na Trastevere –najkrajšie susedstvo v Ríme– ktoré som mala jedno poludnie možnosť preskúmať spolu so spolužiačkou Alessandrou z Venezuely. Najviac však budem spomínať na víkendový výlet do Florencie, kam sa mi podarilo dostať spolu s Češkou Aničkou.
Tých zážitkov bolo naozaj veľa. V neposlednom rade mi nedá nespomenúť aj aktivity – ktoré v Ríme usporadúvalo EF – a ktorých som sa zúčastnila. S neuveriteľne priateľskou koordinátorkou Flaviou a spolužiakmi sme navštívili hrad Castel Sant'Angelo, Palazzo Barberini, múzeum Palazzo Braschi, ale aj Vatikán a v ňom svetoznámu Baziliku sv. Petra. Jeden večer sme tiež zašli na typické aperitívo, kde sme k drinku dostali malé občerstvenie a ku koncu večera aj pizzu. Práve vďaka týmto aktivitám som sa spoznala s novými ľuďmi a mala možnosť komunikovať v taliančine.
V Ríme som strávila iba dva týždne, no aj napriek tomu vidím pokroky v úrovni mojej taliančiny. Naučila som sa niečo nové z gramatiky a zistila, že potrebujem veľa rozprávať po taliansky, ak chcem napredovať. Aj preto dúfam, že sa tam budúci rok s EF vrátim, no snáď už na dlhšiu dobu. Uvidíme, či sa mi to podarí.
Minimálne však verím, že sa opäť dostanem do Ríma –pretože je tam stále niekoľko miest, ktoré som nestihla navštíviť – a tiež preto, lebo aj tento rok som hodila mincu do Fontány di Trevi.
Všetky použité fotografie sú osobným vlastníctvom autorky
