Šibačka so sebou prináša štyri dni voľna, ktoré každý z nás prežíva podľa seba. Či už je to ctením si najväčšieho kresťanského sviatku v roku v kostole, ukončením pôstu a užívaním Veľkonočných zábav, alebo dodržovaním tradícií Veľkonočného pondelka. Ja som toto voľno využila k cestovaniu. Na internete som našla najlacnejšie letenky, aké som v živote videla a od toho momentu mi už nedokázalo nič zabrániť v tom, aby som sa vydala do mesta Niš v Srbsku.
Príchod na letisko bol klasický. Pre môj osobný kľud som si spravila dvojhodinovú rezervu pred odletom. V taške zbalenú posilu - „lepeňák“ z domu, ako sa na cestovateľa patrí. Po otvorení brány k môjmu letu som prešla cez kontrolu, usadila sa a ďalej čakala na pokyn posunúť sa bližšie k lietadlu. Ako sa približoval čas odletu, prekvapilo ma koľko ľudí ide mojim smerom.
Hlavne nenápadne
Po vstupe na palubu lietadla som zistila, áno, vážne všetci tí ľudia idú do Nišu. Pri pohľade na plne obsadené miesta ma tento fakt znovu zaskočil, ale povedala som si, že asi viacerí objavili akciu na let a neváhali ju využiť, tak ako ja. Svoje miesto som si našla na strednom sedadle, a tak som sa celú cestu nenápadne nakláňala cez spolusediaceho, aby som aj ja niečo videla.
Pocity bohatstva
Ako lietadlo bezpečne pristálo na dráhe, zaujala ma budova celá obstavená lešením a kopou robotníkov okolo. Bola to budova letiska. V tom som si spomenula ako mi otec pred odletom hovoril, že na letisku budú ešte behať ovce. Tie tam, našťastie, nebehali, ale nemalo to od toho ďaleko. Nestrácala som nádej a snažila sa čo najskôr dostať z tejto budovy v rekonštrukcií, dúfajme. Pred letiskom som sadla do taxíku a viezla sa na ubytovanie. Bola som milo prekvapená, keď mi šofér porozumel po anglicky, ale ak sem často prilietajú takto plné lietadlá turistov, niet sa čomu až tak čudovať. Z auta som videla rôzne budovy, ktoré vyzerali že tu stoja už veľmi dlho. Ale aj z celého mesta bol stále cítiť nádych komunizmu.
Za taxík som zaplatila, v prepočte, smiešne tri eurá. Celkovo som si v Níši zamenila 40 eur, a aj to bol obrovský problém za štyri dni minúť, aj keď som chodila na obedy a večere do reštaurácií a na ceny nebrala ohľad.
Po odložení batožiny som neváhala, a hneď sa vybrala do ulíc Nišu. Vybehla som von len v krátkom rukáve. Vo vzduchu som pocítili náznaky letného prímorského vzduchu a na malú chvíľku si predstavila pláž s morom. Samozrejme, dobre viem, že som sa nachádzala v Srbsku a veľa geografov by nado mnou už prevracalo oči, ale ja som si tento pocit nemohla odpustiť.
Piatok sa už blížil ku koncu a ja som si len zbežne prebehla hlavné ulice, s tým, že zajtra si ich poriadne prezriem po svetle. Hlad ma hnal, a ja som zamierila do prvej reštaurácie, ktorá ulahodila môjmu oku. Menu bolo z jednej polovice v srbčine a z tej druhej v azbuke. Netvrdím, že srbčina bola až taká nezrozumiteľná, ale pre istotu som si vypýtala menu v angličtine. S plným bruchom a spokojným pocitom v peňaženke, som sa vybrala naspäť na ubytovanie. Netrúfla som si prechádzať uličkami mesta v noci. Možno zbytočné predsudky, ale aj tak.
Keď chýba more, treba to vynahradiť dobrým jedlom
Na druhý deň som zamierila k najznámejšej pamiatke, ktorú si pod mestom Niš môžete predstaviť- Stambol Kapija. Je to historická brána, ktorá mala smerovať do Carihradu.
Od nej začína opevnenie, v ktorom sa dnes nachádza park s ďalšími pamiatkami, ako napríklad: Vidinská brána, starý mlyn, základy Octagonského palácu a ďalšie.Ako som kráčala ďalej, natrafila som na koncentračný tábor. V porovnaní s Osvienčimom vyzeral veľmi malý, ale aj tak z miesta vyžaroval nepríjemný pocit. Vedľa sa nachádza pomník obetiam v podobe troch kamenných stĺpov.
Obloha sa začala zaťahovať a ja som zamierila naspäť k bytu. Škaredé počasie mi až tak neprekážalo, pretože som stihla pozrieť všetko, čo som v tento deň mala v pláne a nohy ma tiež začínali pobolievať. Po ceste som zamierila do reštaurácie a objednala výborného pstruha. Čašníka, ktorý ma obsluhoval, som sa spýtala, čo ich mesto najviac vystihuje. Odpovedal len jednoducho „Hlavne dobré jedlo.“ To bola najčastejšia odpoveď na moju otázky od viacerých obyvateľov Nišu. „Veľa turistov sem nechodí, ale v posledných rokoch sa to zlepšuje aj novými leteckými prípojmi do nášho mesta. Keď už nemáme more snažíme sa návštevníkov prilákať chutným jedlom a pamiatkami,“ doplnil jeden z miestnych, ktorý započul náš rozhovor.
O Teslovi bez Teslu
Na nedeľu som si naplánovala zájsť pozrieť do mestskej časti Nikola Tesla. Chcela som nastúpiť na mestskú dopravu, ale na autobusoch boli nástupištia napísané v azbuke, a tak som radšej znova využila lacné taxíky. Šoférovi som približne vysvetlila kam sa chcem dostať a dúfala, že sme sa obaja pochopili. Po vysadení na mieste som začala hľadať múzeum, pamätník alebo aspoň sochu Nikola Teslu, ale nič podobné som v okolí nenašla. Jedine malý kostolík, ktorý ale nemal s vynálezcom nič spoločné. Po tomto sklamaní a dlhom pátraní som sa vrátila na izbu.
Pred západom slnka som sa vydala poprechádzať uličkami a pomaly lúčila s mestom. V supermarkete si nakúpila jedlo na zajtrajšiu cestu a pozerala, aký iný tovar oproti tomu nášmu tu nájdem. Zaujalo ma, že v obchode medzi mrazenou zeleninou, boli debničky s malými mrazenými rybami, pravdepodobne sardinkami. Páčilo sa mi, že aj tu nájdeme, síce minimálne, podobný tovar ako v prímorských krajinách.
Pohľad na Bratislavu z nového uhľa pohľadu
V posledný deň som si dlhšie pospala. Mnohé ženy si tento luxus u nás na Slovensku asi nemohli dovoliť, keď im nedočkaví šibači v skorých ranných hodinách búchali na dvere, ale o to sladšie sa mne v posteli ležalo. Pomaly som sa pobalila, nasadla do taxíka a odviezla sa na letisko. Musím priznať, že po návrate na Slovensko sa mi zrazu Bratislava nezdala až taká hrozná. Stalo sa mi to asi prvýkrát po návrate z cudzej krajiny. Ale som rada, že som išla. Priniesla si pekné spomienky, spoznala novú kultúru a prežila pekné/pokojné Veľkonočné sviatky.
