Na noc bezdomovcom

Mrazivá zima, dážď, nepohodlie. To je len zlomok toho, čo musia znášať ľudia bez domova v tomto období. Ja som mala možnosť vyskúšať si to tiež, aj keď len na jednu noc a v relatívnom komforte. A to vďaka organizácii Vagus, ktorá pomáha ľuďom na ulici.

Noc vonku 2016 bol už štvrtý ročník podujatia, vďaka ktorému sa spojili ľudia, ktorí chcú možno skúsiť niečo viac. Pochopiť tých, čo sú veľakrát nepochopení a podporiť viac ako 4 000 ľudí bez domova v Bratislave.
Organizátori na nás išli zľahka. Po zaplatení "vstupného", ktoré tvorili potraviny či prikrývky, sme sa mohli v klube Dunaj zúčastniť množstva diskusii na tému bezdomovectva a jeho riešenia, ale aj si vypočuť odkazy ľudí, ktorí sa v tejto ťažkej situácii ocitli. Kto mal chuť, mohol nahrať alebo napísať odkaz im či politikom.

Diskusie viedol skvelý Bohdan Smieška, Eszter Somogyi, odborníčka na straty domova a ekonomických dôsledkov, Lýdia Brichtová, expertka v oblasti sociálnych služieb a Peter Adam, expert v oblasti straty domova a projektový riaditeľ Vagusu, predniesli zaujímavé postrehy, riešenia tejto neľahkej situácie a svoje skúsenosti. Do diskusie sa zapojil aj jeden z poslancov Starého mesta. „Štát by mal vytvoriť nízkorozpočtové podmienky na bývanie pre chudobných. Exekúcia a vláda neurobí nič, pokiaľ na nich nie je vytvorený príslušný tlak!" vyjadril sa.

Pre mňa bol však najzaujímavejší Peter Sorat, autor knihy Pouličný diviak. Ten si na vlastnej koži vyskúšal, aké to je byť pár dlhých rokov bezdomovcom. Hovoril o svojich vzostupoch aj pádoch, o tom ako prespával na hlavnej stanici a v sprchách internátov, ako musel pokoriť svoju hrdosť a jesť nedojedené zvyšky a nezabudol sa vyjadriť ani k jeho skúsenostiam s ubytovňami. Úprimne, bolo to tak emotívne a skutočné, až sa mi tisli slzy do očí.

Celé podujatie oživila slovenská skupina Bad Karma Boy. Avšak po krátkej diskusií s divákmi prišla tá horšia časť. Tí, čo mali dosť odvahy sa presunuli na Župné námestie. Tam na nás čakalo množstvo kartónov a voľného miesta na pripravovaný spánok. Je hrozný pocit, keď vás od studenej zeme delí len jeden, možno dva kusy krabice, ktorú niekto vyhodil. A nie, nevyrobia vám teplo len preto, že ste sympatickí alebo pekne zažmurkáte.

A tak mi neostávalo nič iné, len si obliecť všetky vrstvy, vzdať sa pokusu niečo odfotografovať, pretože roztrasené ruky mi to aj tak nedovolili a schúliť sa pod ten tenký detský spacák, čo som si so sebou doniesla.

Naozaj vás obdivujem, ak dokážete zaspať v takej zime. Mne sa napriek všetkých vrstvám, a že ich nebolo málo, triasli hádam aj kosti. Všade pobehovalo množstvo novinárov, ktorí sa snažili urobiť z akcie veľkú senzáciu, ešte viac fotografov a kde tu sa mihol aj kameraman.

Napriek skvelej hudbe v podaní Myša Seejfo Toldyho a teplému čaju, ktorý bol pre nás pripravený, sa mi zaspať nepodarilo. Po hodine som to vzdala a pripojila sa k ostatným, ktorí si spievali, akoby sme boli v tábore a nie na konci novembra skoro v centre Bratislavy.

Myslím, že vtedy som pochopila, prečo toľko bezdomovcov pije. Čaj ma možno na chvíľu zahrial, ale víno neprekonal. Nie, nenavádzam vás na alkoholizmus, len vám ponúkam nový pohľad na to, prečo ľudia na ulici robia to, čo robia. Bolo tam množstvo ľudí bez strechy nad hlavou. Mali rôzne osudy. Bývalí veteráni ale aj pán, ktorý síce bol na ulici len mesiac a cez leto, ale býva v byte bez elektriny a vody.

A potom tu bol Ivan. Sympatický bezdomovec, bohužiaľ alkoholik, ktorý slúžil pred dvadsiatimi rokmi ako letec. Spieval, rozprával svoje historky, celý čas sa usmieval a ani jedinýkrát sa nesťažoval na svoj život. Ten človek by sa vám rozdal, keby to od neho žiadate. Ponúkol mi svoju bundu aj napriek tomu, že pod ňou mal len mikinu. Chcel sa so mnou podeliť aj o jedlo. No napriek tomu všetkému sa považoval za zlého človeka.

Zaspať sa mi podarilo až nadránom. A to doslova. O štvrtej sme si s Ivanom ľahli vedľa seba a konečne som zaspala. Aspoň na hodinu. Aj keď sa mi zdala noc krutá a mala som pocit, akoby som bola v dobe ľadovej, nebolo to nič oproti ránu. Padala na nás rosa, všade bolo mokro a zima. Triasla som sa ako osika! No Ivan cezo mňa prehodil jeho bundu a viac sa ku mne natisol. No a čo, že bol bezdomovec? V tej zime vám je úplne jedno, kto je pri vás, hlavne že sa navzájom zohrievate.

Aj keď nerada, donútila som sa vstať, vypočula som si nie práve nadšené názory ľudí, čo išli do práce a vybrala sa na internát. Električka, ktorou som išla sa naozaj volala Túžba. Túžba po lepšom živote pre ostatných. A samozrejme, aj po teplej posteli.

Myslím, že to bola úspešná akcia. Aspoň pre mňa. Donútila ma zamyslieť sa nad hodnotami života, pozrieť sa na svet inými očami a možno trochu pochopiť, čo musia niektorí ľudia zažívať doslova denne. Nebudem preháňať, keď poviem, že to bola jedna z najťažších a najviac emotívnych nocí v mojom živote. Budúci rok sa môžete pridať aj vy. Ja tam určite budem. Vraj nebudete na Slovensku? Nevadí, môžete navštíviť až 40 miest v Českej republike, kde projekt Noc vonku vznikol.