Keď autor použije klišé, „vyzerá to tu ako z filmu“, zvyčajne má na mysli abstraktnú dokonalosť, ktorú dokáže stvárniť iba vyšperkovaný film. Moja skúsenosť bola iná. Navštívila som Bruggy. Starobylé mestečko, v ktorom sa v roku 2008 natočil rovnomenný film. Táto fráza má tentoraz doslovný význam.
Stojíme na letisku s batožinu omotanou okolo tela a drkoceme zubami. Je deväť hodín ráno, no miestne slnko sa akoby rozhodlo, že dnes nevyjde. Všade naokolo panuje šero, chlad a nepríjemná atmosféra letiska Brussels Charleroi len zapadá do celkovej pochmúrnej mozaiky.
Už o zopár hodín neskôr sa nachádzame na mieste, na ktorom sa začína príbeh dvoch nájomných vrahov. Jeden Bruggy miluje, druhý nimi pohŕda. Ale to len vypovedá o vnútornej pochmúrnosti duše človeka, ktorý zavraždil. Pretože Bruggy sú akékoľvek, len nie opovrhnutia hodné.
Dokazuje to naša prvá zastávka. Nie len tá filmová, ale i naša, skutočná. Hovorím o úzkej, nenápadnej uličke na začiatku centra mesta.
Všetko navôkol je staré – budovy, tehly, chodníky, mosty, ešte aj stromy a lístie, ktoré zo stromov opadalo, pôsobí akoby tu ležalo už od nepamäti. Mesto dýcha pomaly a hlboko, naberá do svojich pľúc ostrý, novembrový vzduch. Bruggy sú studené! Nostalgické, melancholické a predsa rozprávkové (či filmové).
Týmito uličkami kráčala pred jedenástimi rokmi celá filmová banda tvorcov a hercov filmu V Bruggách. Filmový debut scenáristu a režiséra Martina McDonagha je mimoriadne temnou, a napriek tomu ľudskou komédiou o tom, ako aj zločinci majú srdce.
Pohľad na okolie ma utvrdzuje v tom, že Bruggy sú jedny z mála miest, kde sa aj pokrútené charaktery dokážu zmeniť, zamilovať a ešte sa aj úprimne zasmiať nad hrubosťou ľudského slovníka alebo nad absurdným a nevhodným humorom.
A tak sa vydávame na dobrodružstvo. Hľadáme miesta, ktoré sme predtým videli len na obrazovke. Vchádzame do Baziliky sv. Krvi, kde jeden z hlavných hercov podal legendárnu myšlienku na tému pekla a neba. A očistca.
„Očistec je vec ‚medzi'. Nebol si totálne otrasný, ale nebol si ani úžasný. Asi ako Tottenham.“
Pri spomienke na túto nesmrteľnú hlášku sa náš smiech trochu nevhodne ozýva v posvätných priestoroch, kde sa podľa kresťanskej viery zachovala skutočná Kristova krv na jednom z krížov.
Nasleduje Kostol Panny Márie. Až podľa plagátu zisťujeme, že v tomto chráme sa nachádza Michelangelova socha Madonny a dieťaťa. Chvíľu nám trvá, kým ju nájdeme, no rozhodne stojí za to. Zapaľujeme sviečku. Hoci sme v tomto chráme po prvýkrát v živote, predsa sme tu už raz boli. A boli tu s nami Ray a Ken – dvaja protagonisti.
Krátko na to sa dostávame na Hlavné námestie. Náš dojem trochu kazia zbesilé prípravy vianočnej výzdoby. Pätnásteho novembra sa Vianoce už zakrádajú do Brúgg. Dvíhame hlavu do výšky a ochkáme, achkáme a fotíme krásne farebné, vysoké, rozsiahle budovy.
Nachádza sa tu aj známa zvonica Belfort, tiahne sa až do neba. Aspoň tak sa nám zdá. A tak šliapeme, dochádza nám dych a ďakujeme bohu, že nie sme korpulentnejší, inak by sme úzke, strmé, točiace sa schodisko nezvládli. Znova odkazujeme na film a sloních Američanov. Pri všetkej úcte, samozrejme. Len čo vystúpime nahor, ozývajú sa zvony veže. Poslušne odbíjajú čas už takmer tri storočia.
Podľa filmu by malo byť možné z tejto veže vyskočiť – čo sa vo filme aj udialo, avšak realita je iná. Ponúka sa nám nádherný výhľad na Markt (Hlavné námestie), no vyskočiť je nemožné. Okrem tohto sprisahania je reálna zvonica takmer úplne totožná s tou filmovou. Veterná a možno trochu nepríjemná, pretože nám pripomína absurdne úžasnú výmenu názorov dvoch mužov so zbraňami v rukách. Kým stojíme vo výške približne 80 metrov, všimneme si kaviareň pod nami. Takmer všetky podniky v Bruggách majú aj v tomto ročnom období vyložené terasy.
O 366 schodov neskôr popíjame kávu v spomínanej kaviarni, ešte stále zabraní do úvah o možnej (samo)vražde. Sedíme na tých istých miestach, kde sedeli ľudia vo filme, keď sa odohral krvavý masaker. Káva napĺňa môj žalúdok teplým zadosťučinením a pocitom splneného sna.
Našou ďalšou zastávkou je plavba loďkou po kanáloch. Mrazivá voda nám oziaba tvár, náš sprievodca bľaboce po anglicky aj francúzsky, avšak kvôli vetru je mu len máločo rozumieť. Zachytila som však to najpodstatnejšie. Vraj mnoho turistov prichádza do Brúgg za účelom hľadania trpasličích ľudí. Aj oni boli ústrednou myšlienkou (a zároveň) vyústením filmového počinu.
Je to pre nás jeden z najkrajších zážitkov. Plavíme sa po rieke Reie cez nízke mosty, ktoré sa nám hádam každú chvíľu zrútia na hlavy. Nie nadarmo sa Bruggám hovorí „Benátky severu“. Nielenže cez ne prúdi riečny cievny systém, ale navyše stvárňujú pocit tichej intímnosti.
Od roku 2000 je celé územie Brúgg zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, ako najlepšie zachované staroveké mesto v Európe. Väčšina budov v centre mesta je označených modrou značkou. To znamená, že tieto konkrétne stavby musia ostať neporušené, v pôvodnom stave.
Hovoríme o viac ako 400 ročných budovách!
A tak tu nachádzame banku, pobočku McDonaldu i železničnú stanicu zasadené do scenérie ako stvorenej pre ďalší veľký román Vikora Huga.
Zmrznutí, zato spokojní vystupujeme z malej loďky spolu s ostatnými turistami. Odčleníme sa a kráčame ďalej. V skutočnosti sa týmito uličkami premávame ešte nasledujúce tri dni. Aj napriek tomu, že centrum je pomerne malé, stále je čo obdivovať.
Od domácich (hovoriacich skvelou angličtinou) sa dozvedáme mnohé zaujímavosti. Bruggy boli v roku 1850 najchudobnejším mestom Belgicka, i keď jedným z najkrajších. Nesmiernu biedu spôsobovala predovšetkým priepasť medzi bohatými a chudobnými. Pridali sa k tomu zvláštne poplatky. Napríklad ich (ne)slávna daň zo svetla. Domáci museli totiž platiť poplatky za každé okno v ich dome, cez ktoré prenikali slnečné lúče, bez ohľadu na to, aké zamračené Bruggy bývajú.
Až na konci 19. storočia začínajú Bruggy ťažiť z turizmu. Pôvodne za to mohla kniha Georgesa Rodenbacha „Bruges la morte“ („Mrtvé Bruggy“) z roku 1892. V 21. storočí ju nahradil spomínaný film, ktorý sem priviedol aj nás. No podľa bruggských sprievodcov mesto sa znova dostáva do situácie, keď by potrebovalo nepriamu reklamu.
A veru! Každým krokom sme viac a viac udivení z toho, ako málo turistov sa tu zdržiava. No tí, ktorí mrznú pri jazierkach plných bielych labutí, sa dívajú na bruggskú romantiku s otvorenými ústami. Vzdychajú, ochkajú a achkajú, a veľa fotografujú.
My si od nich vyslúžime skvelú radu. Vraj najlepšie waffle sa robia u Alberta. V ďalšej sekunde sa napchávame teplými wafflami so skvelou čokoládou a horúcim ovocím. Nebíčko v papuľke. Už nás nezaujíma história mesta – hľadáme potešenie v jedlej podobe. Našli sme! Aj keď za 25 eur na osobu, no na cene nám v tej chvíli nezáleží. Dusené mäso, mušle a pohár vynikajúceho piva – ďalšie veci, ktoré človek musí (aj podľa filmu) v Bruggách vyskúšať.
V suveníroch hneď oproti si vrecká plníme zásobami čokolády, slzy šťastia strieda úzkosť pri pohľade na stav účtu po našom gurmánskom hone.
Ďalší deň so sebou prináša prekvapenie v podobe teplých slnečných lúčov. To ešte netušíme, počas nášho posledného dňa budeme vyťahovať z cestovných tašiek pršiplášte. Keď zapadlo nesmelé slnko, prechádzame sa nočnými uličkami. Na vode sa odrážajú svetielka, tma znásobuje impozantnosť starovekých budov. Hovorím si už po stý raz: „Krása! Viem, že nespím, ale cítim ako keby som snívala."
A kým máme poslednú šancu obdivovať rozkošné Bruggy (avšak už s nabalenými taškami, pripravení vyraziť na letisko), vyrážame smerom k radnici a myšlienky mi neustále schádzajú k ďalšej filmovej časti, s ktorou sa však po mojej návšteve Brúgg absolútne nestotožňujem: „Možno toto je peklo: po zvyšok nekonečna byť v Brugách.“ Rada by som totiž spomenula, že hlavná postava filmu, na rozdiel od nás, nie je veľmi nadšená zo svojho pobytu v sychravom meste. A dokonca aj to, dodáva celému zážitku svojský šarm.
Tam, kde sa celý stominútový film začína, ja by som svoje rozprávanie rada ukončila. Obrazom nočnej mystiky mesta. Melanchólie, smútku a akéhosi ťažkého vnútorného rozpoloženia. A lúčim sa s mestom so slovami:
„Choďte do Brúgg, idioti.
Ja som ani nevedel, kde Bruggy sú.
Sú v Belgicku.“
Foto: Pinterest, Denisa Vydumská
