Okrem aktuálnej situácie, ktorá výrazne sťažila hľadanie práce všetkým, majú Rómovia v mnohých smeroch ešte o čosi náročnejšiu pozíciu. Tí, ktorí disponujú záujmom pracovať, si aj napriek tomu už dlhodobo nevedia nájsť vhodné pracovné miesto.
Dôvody, ktoré im v tom bránia však obyvatelia osady v Krivanoch (okres Sabinov) dokážu definovať. Niektorí za problém považujú nedostačujúce vzdelanie. „Chcel by som sa zamestnať na stavbe. Nemám však maturitu ani výučný list,“ hovorí Jaroslav, ktorého prekvapilo zistenie, že maturita nie je limitovaná vekom a môže si ju dokončiť aj teraz. „Mám už 34 rokov. Myslel som si, že som na to starý. Možno to skúsim, ak mi s tým niekto pomôže.“ Značnou prekážkou môže byť pre niekoho aj dĺžka pracovnej doby. „Mám päť detí, z toho dve ešte nechodia ani do školy či škôlky. Nemôžem ísť preto pracovať na osem hodín denne. Vyhovovali by mi štyri hodiny, od ôsmej ráno do dvanástej dopoludnia,“ vysvetľuje Martina. Väčšina obyvateľov však najväčší problém vidí aj naďalej v diskriminácii. Firmy ich podľa vlastných slov nechcú zamestnať práve z dôvodu ich etnickej príslušnosti. Na konkrétny príklad si spomenul obyvateľ osady Emil, ktorý prednedávnom kontaktoval potenciálneho zamestnávateľa: „Akonáhle počuli, že som Róm, teda, že mám rómsky prízvuk, povedali mi, že momentálne nemajú záujem o nových pracovníkov, keďže pracovné pozície majú obsadené. Na svojej stránke majú ešte stále napísané, že hľadajú zamestnancov.“
Konkrétne spôsoby ako minimalizovať diskrimináciu v pracovnom prostredí predstavil Ábel Ravasz, sociológ a bývalý splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity: „Jedno riešenie, čím sa snažíme vylepšiť prístup zamestnávateľa k rómskym uchádzačom, je možnosť vytvorenia sociálnych podnikov cez nový zákon o sociálnej ekonomike. Ak sa zamestnávateľ registruje ako sociálny podnik, vie dostať podporu za každého znevýhodneného uchádzača o zamestnanosť, koho si zoberie. Je to zákonom upravená, celoštátna vec. Ďalší zaujímavý, štátom podporovaný prístup je pilotný program z Podbrezovej, kde sa zamestnali koordinátori priamo v osadách, ktorí sa starali o to, aby ľudia dorazili do práce každý deň. Podnik Železiarne zároveň dostal podporu na platy ako aj na mentorov.“
Nájdenie pracovnej pozície však nemusí byť garanciou úspechu. To dokazuje aj negatívna pracovná skúsenosť obyvateľov osady v susednom Česku. Siedmi muži doplatili na svoju dôverčivosť a zároveň neopatrnosť, keďže pred príchodom do zahraničia nepodpísali pracovnú zmluvu. Zo sľúbených peňazí dostali len zálohu na jedlo. „Pracovali sme v meste Třebíč, vysádzali sme tam stromčeky, za deň sme ich vysadili približne 3 000 kusov. Robili sme tam dva mesiace. Dohodli sme sa s mužom, ktorý nám sprostredkoval prácu, že nás bude vyplácať každý mesiac. Po mesiaci sme sa začali pýtať na výplatu. Sľúbil nám, že nás nasledujúci týždeň určite vyplatí, keďže mu peniaze zatiaľ neprišli. Nemali sme dôvod neveriť mu. Po dvoch mesiacoch práce sme sa ho na peniaze pýtali opäť, nechceli sme už počúvať jeho výhovorky. Predsa máme svoje rodiny a chceli sme im poslať peniaze. Zamestnávateľ sa nám vyhrážal, došlo aj k fyzickému napadnutiu. Spolu s ostatnými sme sa rozhodli, že sa vrátime naspäť domov, a to aj napriek tomu, že sme vedeli, že peniaze už nikdy neuvidíme. Báli sme sa,“ opisuje nepríjemný zážitok Milan.
Návrat na Slovensko v čase pandémie podľa Pavla sprevádzali komplikácie. „My sme nevedeli o tom, čo sa na Slovensku deje. Mali sme kúpené lístky na vlak z Trnavy domov. Volali sme starostovi obce, povedal nám, aby sme ale nikde nešli. Potom nás zobrala polícia a zabezpečili nám odvoz domov.“ S odstupom času si uvedomujú, že najzávažnejšou chybou bola absentujúca pracovná zmluva. „Kvôli tomu, že sme nemali uzatvorenú zmluvu, teraz nemôžeme dokázať, že nám zamestnávateľ dlží peniaze. My sme sa v takých veciach nevedeli orientovať, vtedy nám s tým nemal kto pomôcť. Zaujímalo nás len to, že si zarobíme nejaké peniaze a budeme schopní postarať sa o naše deti. Určite by sme chceli, aby na takéto veci bol človek, ktorý tomu rozumie a vedel by nám poradiť.“
Podľa sociológa Michala Vašečku začleňovanie Rómov do pracovného procesu je stále neefektívne: „Riešení tohto problému je mnoho, niektoré aj boli uplatnené, väčšina vyskúšaná pilotne a opakovane, ale štát si nie všetky osvojil. V tej najvšeobecnejšej podobe je všetko treba orientovať na tri priority paralelne, teda žiadnu neprioritizovať. Postihovať diskrimináciu, motivačné programy by nemali byť trvalé, keďže v niečom môžu byť z dlhodobého hľadiska stigmatizujúce a najmä vzdelávanie. Čo je ale samozrejme problém, keďže celé školstvo padá ako kameň.“
Zaužívanou formou zamestnávania Rómov sú verejnoprospešné práce, ktoré však dnes majú pomerne negatívnu konotáciu. Niet sa čomu čudovať, keďže sú zaťažované dezinformáciami typu, že pri ich vykonávaní dostávajú pracovníci veľké peniaze za minimálne úsilie. Po sociálnych dávkach, ktorými Rómovia zneužívajú sociálny systém, ide pravdepodobne o najrozšírenejší stereotyp. V rámci verejnoprospešných prác si jednotlivec odrába dávky v hmotnej núdzi vo výške 60 eur. Podľa príslušnej legislatívy musí odpracovať 32 hodín mesačne. Existujú aj menšie obecné služby (MOS), ktoré predstavujú dohodu medzi obcou a klientom. V takom prípade občan dostane 63,07 eur, za ktoré musí odpracovať minimálne 64 a maximálne 72 hodín mesačne. Obidve formy verejnoprospešných prác môžu obyvatelia vykonávať súčasne. Ďalšou možnosťou je program Cesta na trh práce, s možnosťou poberania minimálnej mzdy v rámci pracovného pomeru. Podmienkou je, aby bol občan zaevidovaný na úrade práce.
Foto: Mária Kromková
