Dnešná spoločnosť padá do čoraz hlbších a prepracovanejších klamstiev. Podvody, ktoré tolerujeme, naberajú gigantické rozmery, pričom my samy si podávame chlieb z ruky do úst. Avšak veľakrát si to ani neuvedomujeme. Cenzúra je totiž na takej úrovni, že istí ľudia s nami môžu bez akýchkoľvek postihov mávať ako s bábikami a my si to ani nevšimneme. A ak si to aj všimneme, pre vlastné dobro sme radšej ticho a žijeme si svoj stereotyp.
Každé ráno sme radi, ak stihneme kávu a utekáme na autobus alebo sadáme do osemročného ojazdeného volva, popri ktorom sa nám občas mihne mercedes. V ňom sedí tučný pán, napasovaný v obleku drahšom ako vaša polročná výplata a frčí priamo pred parlament, banku alebo televíziu. Buď sa ide tváriť, že pracuje alebo niekoho podplatiť, aby sa za neho tváril, že pracuje. Každopádne o tomto pánovi a jeho službe pre nás a našu krajinu sa dočítame každý deň v novinách a pravidelne ho aj s kamarátmi vidíme v správach a na bilboardoch. Keď poctivo šetríte celý rok a na narodeniny si vyjdete do jednej z tých drahších reštaurácií, môžete ho stretnúť aj naživo. Sedí za VIP stolom, na jednom z jeho klasických pracovných obedov. Potom síce budete ešte týždeň rozmýšľať, ako sa také mladé dievča vyšvihlo tak vysoko, že tento pán s ňou diskutuje isto o pracovných veciach na pracovnom obede.
Onedlho po tomto pamätnom okamihu máte znovu možnosť vidieť tohto pána trojmo, dokonca štvormo. Je na každej križovatke, diaľnici či v každom časopise. Keď sa však pozornejšie zadívate, uvidíte malé rozdiely. Každý z týchto pánov má iný oblek, i keď cena je takmer rovnaká, iný účes, iný postoj a každý z nich vám sľubuje niečo iné, no v podstate to isté. Zrazu ste vy stredobodom pozornosti, na námestiach sa stretávate a podávate si ruku každý deň s iným z týchto pánov, na ktorých ste doteraz len závistlivo pozerali z auta. Presvedčia vás, že sú vlastne takí istí ľudia ako vy, ktorí sa drú robotou a z každej výplaty počítajú peniaze na stravu a nájom. Vy si poviete, že veď vlastne áno, aj tá vila a kaviár musia niečo stáť. Popri tomto vašom uvažovaní vám neprestajne strkajú do ruky balóniky, letáčiky, perá, ceruzky. A vy s radosťou beriete modré, zelené, žlté, biele... Potom na vás príde obrovská dilema. Zrazu si uvedomíte, že vy ste ten, kto príde v sobotu ráno do priestorov najbližšej školy a hodí do urny lístoček so zaškrtnutým menom.
Začnete počítať ceruzky, balóniky, letáčiky a pôjdete voliť toho, kto vám ich dal najviac? Možno. No najväčšiu časť pri vašom rozhodovaní spravia médiá. Celkový dojem z toho, čo sa počas celého tohto cirkusu dialo. Ak sa dočítate, že pán v modrej košeli sa ide rozvádzať, lebo to mladé dievča, s ktorým ste ho videli na vašom narodeninovom obede nebola jeho obchodná partnerka z Ameriky, mienka o ňom vám asi klesne. Ak v správach vidíte, že pána v zelenej košeli opakovane zastavili policajti v podnapitom stave za volantom, ani sľuby, ktoré vám dával, mu už pravdepodobne nepomôžu. Ale ak sa na povrch začnú drať informácie o sprenevere peňazí, daňových podvodoch a pán v bielej košeli to spolu s médiami v správny čas dobre zahrá, vy nebudete tušiť absolútne nič. Tak pôjdete a odvolíte toho, kto si spraví najlepšiu reklamu a kto najlepšie zakryje svoje zločiny. Preto pokladám otázku, aký veľký vplyv má na nás ako jednotlivcov reklama a cenzúra v médiách? Niekto raz povedal, že na každého treba brať rovnaký meter a ja sa pýtam, kedy bude v našej krajine platiť toto pravidlo? Kedy sa obyčajný človek bude môcť dozvedieť celú pravdu a podľa nej sa aj rozhodnúť?
