„Samozrejme, my ju zabijeme," povedal na margo známej českej speváčky Ivety Bartošovej šéfredaktor jedného z bulvárnych internetových portálov. Do roka sa jeho slová naplnili a populárna celebrita po obrovskom mediálnom tlaku a prenasledovaní skočila pod vlak, len aby už náporu nemusela čeliť.
Znie to podľa vás hrozivo? Pre väčšinu ľudí asi áno, ale pre úzku skupinu samozvaných novinárov ani veľmi nie. Tí trojnásobnú držiteľku Zlatého slávika prenasledovali vždy a všade. Radi si zgustli na jej alkoholových excesoch, ešte radšej jej boli v pätách na dovolenkách a najviac si užívali riešenie jej partnerských vzťahov.
Najsmutnejšie je, že skupina českých bulvárnych novinárov nebola prvá a ani posledná, ktorá doslova parazitovala na ľudskom nešťastí. Ak si myslíte, že lov na známe osobnosti je iba parketou stredoeurópanov, mýlite sa. Pred dvadsiatimi rokmi boli novinári v pätách britskej princeznej Diany doslova až do chvíle, kým poslednýkrát nevydýchla. Prenasledovali ju z hotela do hotela, z dovolenky na dovolenku a napokon z auta až do hrobu. Ľahko teda môžeme nadobudnúť pocit, že niektorí novinári nemajú žiadne hranice a pre exkluzívne informácie a fotografie sú schopní urobiť naozaj čokoľvek.
Príkladov hyenistického správania sa zástupcov tlače je dnes veľmi veľa. Iba ich vymenúvavaním by sme strávili desiatky minút a ďalšie hodiny by nám zabrala analýza konkrétnych prehreškov. V krátkosti ešte spomeňme jeden z posledných odporných počinov, za ktorým nemusíme chodiť ďaleko. Predviedol ho denník Plus Jeden Deň po pohrebe novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, keď na titulke zverejnil fotografiu zavraždenej priamo v otvorenej truhle. Ešte desivejšie je, že šéfredaktorka denníka to obraňovala tým, že čitateľ má právo spoznať atmosféru pohrebu aj prostredníctvom takejto autentickej fotografie.
Kde je hranica?
Existuje teda nejaký strop? Všetko nasvedčuje tomu, že nie. Ak niekto dokáže odfotiť telo zavraždenej dievčiny v truhle, niekto ďalší ho posunie na titulnú stránku novín a niekto ďalší ešte aj odobrí a obháji tieto kroky, dovolím si tvrdiť, že hranice slušného správania už neexistujú alebo sú posunuté tak ďaleko, že ich už vlastne ani netreba. Dôležité je ale zdôrazniť, že konanie a správanie novinárov je iba jedna strana mince. Pozrieť sa musíme aj na pohnútky, ktoré niektorých žurnalistov vedú k takýmto výstupom. A tie sú zakorenené priamo v nás, ľuďoch, a v našej nekončiacej a neutíchajúcej zvedavosti mať o všetkom prehľad. Aj o tom, čo nám môže byť ukradnuté a čo nás žiadnym spôsobom neovplyvní.
Ale ukradnuté nám to nie je. Svedčia o tom čísla a štatistiky, ktoré jasne dokazujú, že spoločnosť bulvárne témy vyhľadáva a dobrovoľne ich prijíma. V čase, keď je pre vydavateľov stále náročnejšie finančne zabezpečiť chod redakcií, periodík či portálov, totiž potrebujú každé euro. A práve každé jedno euro získajú obsahom, za ktorý sú čitatelia, diváci alebo poslucháči ochotní zaplatiť. A práve to je dôvodom, pre ktorý novinári takýto obsah stále prinášajú a pre ktorý sú ochotní zájsť stále ďalej a ďalej. Až sa môže zdať, že sa nikdy nezastavia, pretože na to nemajú dôvod. Dostávame sa teda do akéhosi začarovaného kruhu, ktorého okovy sú tak pevné, že prelomiť ich je priam nemožná úloha.
Maratónsky beh
Myslím si, že ak by sme mali skutočne úprimnú snahu dostať sa von z tohto kruhu, bol by to beh na veľmi dlhú maratónsku trať. Jej štart by bol u každého už v detstve, keď rodičia učia svojich potomkov spoznávať svet. Ďalej by sa bežalo cez škôlky, kde by fundovaní odborníci vštepovali malým atlétom základné témy, o ktoré by sa zaujímali. Trať by pokračovala cez základné školy a práve v týchto miestach by mala najnáročnejšie stúpanie. Práve tam by sa totiž bežcom dostali základy vzdelania, ktoré už reálne formujú ich pohľad na okolie. Práve tam by mali pochopiť, ktoré témy sú v živote podstatné a ktoré nie. Práve tam by sa mal odselektovať súkromný život speváčky Bartošovej od základov demokratického štátu, aby pri následnej rovinke na strednej škole všetky vedomosti zaobalili do faktov, na ktorých by následne stavali na vysokej škole, teda tesne pred cieľovou rovinkou. Plní inšpirácie, vedomostí a chuti spoznávať fakty, ďalej by sa potom bežci už nezadržteľne priblížili k cieľovej páske, ktorú by slávnostne pretrhli v deň ukončenia svojho štúdia. V deň, keď im už fakty a názory nikto nebude predkladať na tácke, ale budú si ich sami vyhľadávať a sami aj spracovávať.
Mali by some teda robiť všetko preto, aby bežci z cieľa pokračovali vyhľadávať súvislosti a nie senzácie. Aby mali kvalitný základ, vďaka ktorému ich ani nebude lákať informácia o tom, kde trávila večer popredná česká speváčka alebo čo mal na obed známy americký herec. Všetci si veľmi dobre uvedomujeme, že tento maratón bude trvať roky alebo možno aj desaťročia. Trénovať ale treba začať už teraz a jednotlivo. Aby sme potom boli pripravení na spoločný štart, ktorý bude náročný a nepríjemný, ale veľmi potrebný pre všetkých.
Foto: Pixabay
