„Ľudia majú väčšinou aspoň približnú predstavu o tom, čo reštaurovanie textilu je. Stalo sa mi iba raz, že si dotyčný myslel, že pracujem v reštaurácii, robím obrusy a riešim servítky.“
Reštaurovanie textilu. Fenomén, ktorý je v dnešnej dobe populárny často u blogerov a ľudí podporujúcich slow-fashion módu a ekológiu. Práve oni sa snažia pracovať s nielen svojím starým oblečením, aby ho „opravili“ a pretvorili na niečo moderné, no použili pri tom minimum odpadu. Táto definícia však nie je úplne to, čo reštaurovanie textilu skutočne znamená. Ľubica Galajdová, 23-ročná študentka posledného ročníka tohto odboru na VŠVU nám o tom povedala viac.
„Reštaurovanie textilu vysvetľujem rada takto: Keď sa pozrieme do minulosti, v každom období prevládalo niečo iné. V niektorých to bolo umenie tvoriť sochy, v iných zasa maľby. Vždy to však bolo ako na pružine a aj tie najväčšie umelecké techniky šli v rôznych obdobiach do úzadia. Textil je však niečo, s čím ľudia pracovali už od kedy im bola zima. Jeho vývoj bol nepretržitý. V celej histórii nenájdeme ani jedno obdobie, v ktorom by textil nemal významnú úlohu. Či už ide o obliekanie, zdobenie stien alebo nábytku. Zaujímavé je tiež, že sa vyvíjal všade takmer rovnako,“ vysvetľuje študentka VŠVU. Jednou z ďalších vecí, ktoré Ľubicu fascinujú je, že techniky tkania sa dodnes nezmenili. Sú, samozrejme, zrýchlené a obsiahnuté v strojoch, ktoré nepotrebujú ľudskú pomoc, no ako také sú nezmenené.
„Reštaurovanie textilu je teda akási záchrana kultúrneho dedičstva, ktoré má textilný charakter. Je to odborný zásah do diela, na ktorom sa viacerí odborníci zhodnú, že to má zmysel.“
Na práci s textilom je zaujímavé, že je vždy potrebná práca aj s inými materiálmi. Či už ide o kovové výšivky či drevené korálky, podľa slov Galajdovej je takmer nulová pravdepodobnosť, že pri reštaurovaní textilného diela bude pracovať iba s látkou. „Veľmi zriedkavo sa človeku stane, že nájde obraz, na ktorom ho prekvapí použitie materiálu. Môže ho prekvapiť technika, ktorou bol vytvorený, použitie farieb či ťahy štetcom, no takmer vždy vie predpokladať, čo tam nájde. Ale v textile je to presný opak.“ Reštaurovanie textilu zahŕňa neustále vzdelávanie sa o najrôznejších druhoch materiálu, aby bolo možné vôbec uvažovať nad tým, ako daný výrobok „zachrániť“.
„Taktiež je potrebné študovať si čo najpodrobnejšie, ako bola tá vec vyrobená a ako starne. Tak viem, ako s ňou mám pracovať.“
Škála zásahov, ktoré môže reštaurátor na diele spraviť, je veľmi široká. Zmeny vytvárané na objekte môžu byť také, že sa ho odborník takmer nedotkne, no zároveň si môže dovoliť pretvoriť ho tak, že ho značne zmení. Takéto rozhodnutia učiní sám reštaurátor ako odborník, ale musí si ich vedieť obhájiť. Zaujímavé však je, že s tým je spojených mnoho právnych úkonov, keďže reštaurovanie pamiatok má svoje zakotvenie aj v zákone o komore reštaurátorov, pretože pamiatky sú kultúrne dedičstvo.
„Moderné reštaurovanie je z veľkej časti aj o tom, že sa snažím prísť na podmienky, v akých by daný objekt vydržal čo najdlhšie, pretože samotný zásah do diela je veľmi krátkodobý. Ľuďom, ktorí si objednajú takúto službu sa preto snažíme dať odporúčania, ako zlepšiť prostredie, v ktorom je objekt uložený.“
Postup je vždy rovnaký. V prvom semestri študenti tohto odboru robia teoretický výskum pamiatky. Ten prebieha najmä nedeštruktívnymi metódami – napríklad fotením. Dotyky by mali byť minimálne, no v druhej časti výskumu je dovolené aj odobratie samotnej malej vzorky, aby bol umožnený kompletný rozbor nielen pod mikroskopom. Skúmajú teda nielen samotný objekt, ale aj podmienky, v ktorých existoval, a v ktorých bude existovať naďalej. Druhý semester je neskôr venovaný samotnému reštaurovaniu a záchrane.
„Základnou podmienkou súčasného reštaurovania je, že musí byť reverzibilné. To znamená, že 99% mojich zásahov musia byť odborníci o 100 rokov schopní odstrániť.“
Za svoje pôsobenie v praxi reštaurátorov už opravila niekoľko pamiatok. „Počas štúdia to bol kaukazský koberec, secesná blúzka, empírové kreslo a tento, posledný rok ako moju diplomovú prácu robím židovské obradné textílie. No popri štúdiu som bola trikrát na dvojtýždňovej praxi v Pražskom múzeu, kde som za dva týždne spravila nejakých 5-6 vecí. Dokopy teda mojimi rukami už prešlo cca 30-40 pamiatok.“
Ľubica chcela celý život študovať vedu. Vždy chcela zachraňovať životy, fyzika a biológia boli jej obľúbené predmety na gymnáziu, sestra je zubárka, takže aj v rodine mala veľkú inšpiráciu. „Počas celého pôsobenia na gymnáziu som navštevovala aj výtvarný odbor na Základnej umeleckej škole. Bola som prijatá na vysokú školu v Košiciach, chcela som študovať biofyziku. Neviem však ani ako, ale začala som rozmýšľať o štúdiu umenia všeobecne. Navštívila som umeleckú fakultu v Košiciach a vybrala som sa aj do Bratislavy na DOD VŠVU. Keď som tam vošla, hneď ma zaujal nápis „reštaurovanie“. Do vnútra sa vchádzalo cez veľké bezpečnostné protipožiarne dvere, pretože sa tam nachádzali pamiatky z múzeí. Potom som zacítila pach chemikálii a povedala som si, že je úžasné, že som objavila niečo spájajúce umenie a vedu. Od toho momentu som zisťovala, čo všetko je potrebné na prijímacie skúšky a mala som asi tri mesiace na prípravu. Nikto mi neveril a mne sa podarilo skončiť na prijímačkach prvá.“
Ľubica neľutuje ani chvíľu strávenú na škole a je hrdá na to, čo študuje. Koniec koncov, na Slovensku máme zatiaľ iba dve bakalárky reštaurovania textilu – jednou z nich je práve ona.
„Škola ma vycvičila a keď pracujem, cítim sa ako budhistický mních, kompletne potlačím svoje ego a myslím na to, že robím dobrú vec. Samozrejme, to je ten ideál a keď na niečom pracujem, x-krát mám chuť vyhodiť to celé von oknom (smiech).“
Foto: Ľubica Galajdová
