Štyri krát štyri metre. Presne v tak veľkom priestore žije päťročný Jack spolu so svojou mamou, ktorá sa ho snaží v týchto obmedzených podmienkach vychovávať. Jack nikdy nebol „vo vonkajšom svete“, jediný kontakt s ním zabezpečuje televízia a strešné okno, cez ktoré však vidno len oblohu.
Ich väzniteľ, Starý Nick, Jackovu mamu ešte ako študentku uniesol a opakovane ju sexuálne zneužíval. Výsledkom toho je malý chlapec, ktorý vďaka svojim dlhým vlasom vyzerá skôr ako dievča.
Keď niečo nepoznáme, nechýba nám to. Ale raz musí prísť zlomový bod, tak ako v prípade malého Jacka. Čím je starší, tým častejšie sa začína mamy spytovať, či existuje aj niečo iné, nejaké iné miesta, iné veci, iní ľudia. Tá mu nemôže (ani nechce) stále klamať, že nič vonku neexistuje. Preto začne v hlave spriadať plán. Plán na veľký útek.
Je to v podstate prosté. Jackova mama chce predstierať, že chlapec zomrel, aby ho Starý Nick musel zamotaného do koberca odniesť z izby von a odviezť v dodávke čo najďalej. A to má byť Jackova veľká chvíľa. Chvíľa, kedy sa konečne dostanú na slobodu...
Vyšlo aj filmové spracovanie tejto knihy, ale podľa môjho názoru sa ani zďaleka nedoťahuje na knižnú predlohu, v ktorej je krásne opísaný vrúcny vzťah medzi malým Jackom a jeho mamou, ktorá je minimálne počas piatich rokov jeho života celým jeho vesmírom. Príbeh je miestami smutný, ale prevažuje viac humoru, najmä v situáciách, keď už je Jack vonku a spoznáva okolitý svet a poukazuje na veci, ktoré prídu bežnému človeku na prvý pohľad samozrejmé a nepozastavuje sa nad nimi.
„Mojou najobľúbenejšou časťou izby (izby na psychiatrickej klinike, kam po vyslobodení putuje aj s mamou) je okno. Vždy je trochu iné.“
Podľa autorky Emmy Donoughovej je Izba umelecká fikcia. Chvalabohu, predstava, že takto niekto žije, nie je práve príjemná.
